Erich Ludendorff

Erich Ludendorff
pruský a nemecký generál, politik
pruský a nemecký generál, politik
Narodenie9. apríl 1865
Kruszewnia pri Posen (dnes Poznaň), Prusko (dnes Poľsko)
Úmrtie20. december 1937 (72 rokov)
Tutzing, Nemecko
PodpisErich Ludendorff, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Erich Ludendorff

Erich Ludendorff (* 9. apríl 1865, Kruszewnia – † 20. december 1937, Tutzing) bol pruský a nemecký generál, politik. Bol faktickým vojenským veliteľom porazenej nemeckej armády v prvej svetovej vojne. Po vojne bol šíriteľom aj predstaviteľom mýtu o tom, že Nemecko prehralo vojnu len preto, že ho zradili republikáni a marxisti. Bol odporcom Versaillskej zmluvy (1919) a preto sa aj stal predstaviteľom nacionalistickej pravice a zúčastnil na neúspešných pučoch v rokoch 1920 a 1923. Od roku 1924 bol poslancom v parlamente a najvyššie postavenie dosiahol po prevzatí moci Hitlerom. V roku 1935 napísal knihu Der Totale Krieg (Totálna vojna), ktorú ako frázu využila nacistická propaganda. Ku koncu života bol pod vplyvom svojej druhej manželky Mathilde politicky bezvýznamný, ale oslavovaný a v roku 1937 mu Adolf Hitler vystrojil veľkolepý štátny pohreb.

Život

Bol vojakom z povolania už pred prvou svetovou vojnou. Od roku 1895 dôstojník generálneho štábu, 1908 – 1912 šéf oddelenia.

Za prvej svetovej vojny veliteľ generálneho štábu 8. armády vo Východnom Prusku. Preslávil sa (spolu s generálom, poľným maršalom, von Hindenburgom) víťazstvom nad ruskými vojskami pri Tannenbergu vo Východnom Prusku v roku 1914 (spolu s Hindenburgom bol nazývaný hrdina Tannenbergu).

Od augusta 1916 bol ako zástupca Hindenburga faktickým veliteľom nemeckej armády (stal sa generálom infantérie a zásobovania v treťom vrchnom velení pozemnej armády). Podporoval anexionistické vojenské ciele, najmä na východe (plány na presídlenie Slovanov). Vo februári 1917 inicioval obnovené vyhlásenie neobmedzenej ponorkovej vojny, neskôr mal rozhodujúci podiel na zvrhnutí ríšskeho kancelára Theobalda von Bethmann-Hollweg a jeho vystriedanie exponentom vojenského velenia G. Hertlingom.

Po neúspechu letnej ofenzívy v roku 1918 vo Francúzsku a zrútení balkánskeho frontu 29. septembra požiadal vládu, aby začala rokovania o prímerí a odporučil parlamentarizáciu systému. Po oznámení tvrdých podmienok prímeria sa usiloval o obnovenie bojov. 26. októbra 1918 bol zosadený a odišiel do Švédska.

Po návrate do Nemecka bol politicky aktívny vo zväzoch extrémnej nacionalistickej pravice. Podporoval Kappov puč v roku 1920, neskôr istý čas podporoval Adolfa Hitlera, bol účastníkom tzv. „pivnicového puča“ (česky a anglicky „pivný puč“) v roku 1923. V procese s pučistami bol oslobodený. V rokoch 1924 - 1928 bol poslancom ríšskeho snemu za rôzne pravicové zoskupenia. Bol kandidátom nacionalistických skupín v prezidentských voľbách v roku 1925 (utrpel porážku). Pod vplyvom svojej druhej manželky Mathilde, rod. Spieß, rozvinul antikresťanské a antižidovské myšlienky, sám seba videl ako bojovníka za kultúru (Kulturkämpfer). Ku koncu života už nedosiahol významnejší politický vplyv. Bol spoluzakladateľom tzv. Tannenbergského spolku (1926 zal. - 1933 zakázaný) a Spolku pre poznanie Boha (1937 zal. - 1961 na zákl. spolkového ústavného zákona zakázaný).

Diela

  • Moje vojnové spomienky (1919)
  • Svetová vojna hrozí na nemeckej pôde (1930)
  • Totálna vojna (1935)
  • Moje životné spomienky (1919 – 1937 - tri zväzky)

Iné projekty