Filozof

Filozof (z gr. Φιλοσοφία (philo-sophia) - láska k múdrosti) patrí medzi súčasne sporné a zároveň veľmi jasné označenie príslušníka rôznorodej skupiny ľudí. Je sporným pomenovaním, pokiaľ uvažujeme o rozsahu prejavov jeho intelektuálnych schopností a o definovaní jeho nutných vedomostí. Je jasným pomenovaním, ak poukážeme na univerzálnosť filozofických východísk a cieľov.

Filozofom prezývali v stredovekej Európe Aristotela.

„Filozofické myšlienky môžu mať dnes vo svete vplyv iba vtedy, keď zapôsobia na väčšinu jednotlivcov. V súčasnosti totiž masy obyvateľstva vedia čítať a písať, ale neobsiahnu západnú vzdelanosť vo svojej úplnosti. Podieľajú sa však na poznaní, na myslení i na konaní. Tieto príležitosti môžu využiť tým lepšie, čím plnšie zvládnu najdôležitejšie názory a kritické rozlíšenia. Je teda nevyhnutné, aby pre chvíle uvažovania každého človeka bolo všetko podstatné podané tak jednoducho, ako je to len možné, a bez straty na hĺbke.“

Karl Jaspers (Úloha filozofie v súčasnosti; 1953)

Delenie z hľadiska vzdelania

Filozofov rozlišujeme v súčasnosti z hľadiska vzdelania. Poznáme dve kategórie:

filozof – laik (človek bez vzdelania v oblasti filozofie, jej jednotlivých aspektov, štruktúry a dejín, no so záujmom o filozofické postupy pri uvažovaní alebo bádaní pre svoj osobný život)
filozof – expert (intelektuál so vzdelaním vo filozofickej oblasti)

Filozof – laik

Filozofom sa človek stáva vo chvíli, keď preňho jeho dôverne známy svet stráca samozrejmosť. Základným predpokladom pre filozofiu je teda skúsenosť seba samého a sveta okolo seba v interakcii so mnou. Stratou samozrejmosti v akejkoľvek oblasti ľudskej empírie (skúsenosti) vznikajú otázky, pričom proces hľadania odpovedí na otázky sa nazýva filozofovaním. Východisko filozofie, ktorým je skúsenosť dôverne známeho sveta a vlastného bytia, sa nazýva tiež predvedecké východisko.

Filozof – laik ako každý filozof je tiež vyzvaný ku konfrontácii svojich premyslených odpovedí s ľuďmi okolo seba. Vytvára sa tak užitočný priestor pre protiargumenty, ktoré filozofovi – laikovi dosiaľ nenapadli.

Zrakom typickej nesamozrejmosti je údiv, ktorý nastáva často nanútene, napríklad v medzných situáciách (prah smrti a pod.) Vtedy je človek prinútený zastaviť sa a premyslieť si svoj ďalší život. Dostáva sa do procesu filozofického uvažovania.

Filozof – laik môže ľahšie podľahnuť strachu z pochybností. Pochybnosť však vo filozofii smie viesť práve k dôkladnému premysleniu si svojej odpovede na osobnú skúsenosť. V zásade dokáže viesť k hľadaniu tzv. ideálnej pravdy, s ktorou sa filozof – laik smie uspokojiť. Ideálna pravda je taká odpoveď na ľudskú skúsenosť, ktorá sa filozofovi – laikovi zdá ako najviac pravdepodobná a znižuje jeho údiv natoľko, že sa s ňou uspokojí.

Filozofia, ktorá sa stratou samozrejmosti filozofovi – laikovi sprístupňuje, má 3 stupne:

životná filozofia každého človeka, svetonázor, spôsôb správania a myslenia, názory,
rovnako ako prvý stupeň, no dospieva sa k určitej múdrosti, ktorá nie je navonok vyjadrená systémom, ľudová múdrosť, výrečnosť, umenie žiť
filozofia ako vedecké uvažovanie o princípoch bytia, života, kritické vyjadrovanie, analýza, hľadanie príčin, rôzne filozofické metódy (logická dedukcia, transcendentálna či fenomenologická metóda a pod.), napokon syntéza do systému

Predpokladom filozofovania filozofa – laika je okrem straty samozrejmosti riešených problémov žiadaná úroveň používania rozumu. Filozofom – laikom sa spravidla do istej miery stáva väčšina ľudí.

Filozof – expert

Filozof – expert je v súčasnosti človek, ktorý má vzdelanie vo filozofickej oblasti. Na Slovensku sú nimi ľudia, ktorí sa zaoberajú akademickou filozofiou a ich predošlé štúdium sa sústreďovalo na filozofických fakultách v študijných odboroch filozofia.

Akademická filozofia je spravidla tretím stupňom laickej filozofie rozšírený o tzv. filozofickú prax.

Formy filozofickej praxe

Možno rozlíšiť tieto formy filozofickej praxe, t. j. spôsoby praktizovania či „robenia“ filozofie:

vyučovanie filozofie
filozofický výskum
filozofické poradenstvo (konzultanstvo)
filozofická terapia

Vyučovanie filozofie a filozofický výskum

Vyučovanie filozofie a filozofický výskum sú tradičnými akademickými formami praktizovania filozofie, ktoré v jej dejinách, najmä v dejinách modernej filozofie, prevládali. Zakladali sa na takých činnostiach ako čítanie a písanie filozofických textov, ich analýza a interpretácia, prednášanie, zovšeobecňovanie špeciálno-vedných výskumov a podobne.

Filozof – expert ako akademik (učiteľ) výsledky svojho filozofického výskumu alebo skúseností z vyučovania filozofie následne syntetizuje do odborných alebo populárno-vedeckých publikácií. Venuje sa esejistike, časopisectvu a literatúre.

Filozofický výskum však môže realizovať aj akademicky nepôsobiaci filozof – expert. Vtedy sa odborník tvorbe a písaniu venuje výhradne. Svoje nápady a myšlienky nevyhnutne konfrontuje s inými filozofmi – expertmi.

Filozof – expert viacej než filozof – laik využíva pri bádaní špekulácie a intuíciu.

Filozofické poradenstvo a filozofická terapia

Ďalšie dve formy praktizovania filozofie – filozofické poradenstvo a filozofická terapia – majú síce takisto svoje miesto v dejinách filozofie, najmä antickej (Sokrates, stoici a epikurejci), ale ocitali sa na periférii a nepovažovali sa vo všeobecnosti za súčasť filozofickej profesie. Táto tradícia sa v súčasnosti znovu oživuje a celkom prekvapujúco začína nachádzať svoje miesto v súčasnej kultúre.

Filozof ako poradca či ako terapeut komunikuje s odborníkmi, alebo laikmi z rôznych sfér života spoločnosti, či už s jednotlivcami, alebo so skupinami, osvedčuje sa ako expert na hlbinné otázky ľudskej praxe a života. Hlavnou metódou jeho práce je sokratovský dialóg.

Kompetencie, ktoré musí filozofický poradca a terapeut nadobudnúť, pochádzajú predovšetkým z psychológie (niekedy aj z psychoterapie a psychiatrie). Filozofia je totiž nevyhnutne filozofickou psychológiou vtedy, keď ju zaujíma problém človek, keď chce vedieť, ako je človek usporiadaný a aké má problémy. Filozofia vtedy nie je tak zámerne prísne vyhradená pre verejné a revolučné účely, ale na účely súkromné a terapeutické. Poznanie filozofických východísk klienta sa stáva prostriedkom na použitie v špecifickej životnej situácii konkrétneho človeka, ktorému filozofia chce poradiť, ako má postupovať, čo má robiť, o čo sa snažiť a podobne.

Oživenie filozofického poradenstva v konkrétnych podmienkach sa spája s iniciatívou nemeckého filozofa Gerda Achenbacha, ktorý si začiatkom 80. rokov 20. storočia otvoril svoju vlastnú filozofickú poradňu.

Filozofické poradenstvo a terapia vychádzajú z 3 základných predpokladov:

každý človek má svoju životnú situáciu, z ktorej mu vyplývajú určité životné problémy, nespokojnosť, túžby atď.;
každý človek má svoj spôsob života, životný štýl a na to sa viažuci životný pocit;
každý človek má svoju životnú filozofiu (stratégiu, orientáciu, presvedčenie, vieru atď.).

Filozofickú terapiu možno nazvať aj filoterapiou alebo psycho-filozofiou. Jej cieľom je priviesť klienta k jeho ideálnej pravde a/alebo riešiť jeho životné imaterialistické problémy.

Názory filozofov

Herakleitos

Filozof je podľa Herakleita bádateľ, čiže človek, ktorý báda, skúma.

Platón

Podľa Platóna sú filozofi tí, ktorí sú schopní pochopiť to, čo zostáva vždy nemenné. Neustále túžia po poznaní, ktorým sa im môže zjaviť niečo z onoho bytia, ktoré zostáva nedotknuté vznikaním a zanikaním. Ak sa takto snažia o poznanie súcna, nezostávajú pri množstve jednotlivých javov považovaných za existujúce, ale idú neochvejne svojou cestou a neuspokoja svoju lásku dovtedy, dokedy nedosiahnu vlastnú podstatu každej veci tou časťou duše, ktorej prináleží niečo také dosahovať. Tak sa približujú k pravému súcnu a spájajú sa s ním, a tak plodia rozum a pravdu. Filozofi sa radi zaoberajú pravdou. Filozofi sú tí, ktorí sú uprostred medzi múdrosťou a pravdou .

Zhrnutie a záver

Filozof je človek – teoretik, ktorý stratil v určitej oblasti svojej osobnej životnej skúsenosti pocit samozrejmosti. Vzniká mu otázka, ktorej s využitím iba svojho rozumu čelí ako filozofickému problému. Stavia si ciele a používa logické metódy či postupy uvažovania. V minulosti, keď bola filozofia ešte pevne spojená s mnohými dnešnými vedeckými disciplínami, sa filozofi venovali aj im. V súčasnosti rozlišujeme filozofa – laika a filozofa – experta. Filozof – expert pôsobí napríklad na akademickej pôde prednášajúc filozofiu a realizujúc filozofický výskum. Filozofi si najmä v súčasnosti otvárajú svoje filozofické poradne, snažiac sa o sokratovský dialóg v rovine konkrétnych problémov s konkrétnym človekom. Vykonávajú tak aj filozofickú terapiu.

Mnohí filozofi sa sústreďujú do určitých filozofických škôl a smerov podľa toho, aké postupy využívajú a/alebo aké myšlienky rozvíjajú a skúmajú. Svoje závery okrem tlače a literatúry konfrontujú s inými filozofmi napríklad aj v tzv. filozofických kaviarňach. Ku konfrontácii sú vyzvaní aj filozofi – laici, medzi ktorých patrí predovšetkým v medzných situáciách veľa ľudí aj s mimofilozofickým vzdelaním.

Filozof zostáva naďalej predovšetkým človek vo svojom najvlastnejšom intelektuálnom význame. Je pozorný, špekulatívny, intuitívny a nebojí sa pochybností. Dôveruje si a svoju dôveru upevňuje bystrosťou nachádzaných odpovedí. Je tolerantný, nezavrhuje a priori. Túži po skutočnej múdrosti a verí, že ju môže do istej miery získať. Je skutočným milovníkom múdrosti tak, ako láskou k múdrosti je filozofia sama.

Zdroje

VIŠŇOVSKÝ, E. a kol.: Filozofia ako problém?. Bratislava : Kalligram, 2004. ISBN 80-7149-651-0
FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.