Iónia
Iónia, (starogr. Ιωνία, Ἰωνίη – Iónia, Iónié) je historické územie v Malej Ázii, v dnešnom západnom Turecku, pri Egejskom mori. Do tohto kraja sa zvyknú zaraďovať aj priľahlé ostrovy, ktoré dnes patria Grécku, Lesbos, Chios a Samos. Kraj Iónia bol až do roku 1923 obývaný predovšetkým Grékmi.
Geografia
Iónia sa nachádza na stredozápade Malej Ázie, zahrňuje Erythrejský polostrov (gr. Chersonisos tis Erythreas, tur. Karaburun Yarımadası), na juhu Iónia končí pri Halikarnaskom polostrove. Krajom preteká rieka Gediz (gr. Hermos). Kraj hraničí s historickými územiami Aiolis, Lýdia a Kária.
Dejiny
Starovek
Pred príchodom Grékov bola Iónia domovom paleoanatólskeho etnika. Grécky kmeň Iónov sa tu začína usadzovať približne od 13. stor. pred Kr. a prišli sem pravdepodobne z Grécka. Ostrov Lesbos však osídlil kmeň Aiolov. Ióni tu založili mnoho miest a následne sa tu premiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré tvorilo časť obyvateľstva (fýly) v mestách. Pomiešali sa aj s aiolským obyvateľstvom na niektorých miestach, ako napríklad v Smyrne. Okrem nich sa pomiešali aj s Dórmi a gréckymi Pelasgami, všetko toto obyvateľstvo sa v neskoršom období ionizovalo. Najznámejšie mestá Iónov tu boli Milétos, Smyrna, Priene, Keos Efesos, Kolofon, Lebedos, Teos, Klazomenai, Erythrai, Fokaia, Chios, Samos a aiolská Mytiléné. Iónske mestá sa združili do Iónskeho dodekapolisu. Maloázijskí Gréci z Iónie boli vyspelí, dostávali sa do kontaktu s vyspelými orientálnymi civilizáciami, hlavne s Lýdmi a preto práve tu vzniká klasická grécka antická kultúra. Pochádzal odtiaľto pravdepodobne aj Homér, práve v Iónii sa zrodila grécka literatúra, epos a grécka filozofia. Mesto Milétos patrilo k najvýznamnejším gréckym mestám a bolo najaktívnejšie v gréckej kolonizácii. Miléťania založili mnoho osád po celom Stredomorí. Iónski Gréci však boli v častom ohrození, čelili útoku Kimerčanov, neskôr podľahli Lýdom a nakoniec Perzii, proti ktorej aj povstali (Iónske povstanie). Oblasť bola oslobodená až Alexandrom Veľkým. V nasledujúcej helenisrickej dobe mestá opäť prosperovali, podobne ako aj v rímskej dobe, hoci tu v 1. stor.pred Kr. Gréci pod vedením Mithridata proti Rímu povstali, boli však porazení. Vyspelá kultúra pretrvala aj počas rímskej doby, zvýšila sa prosperita Smyrny, významný bol aj Efesos. Približne od helénistickej doby sa pomenovanie Iónia začalo používať aj na priľahlé územia s mestami ako Sardeis, Magnesia, Filadelfia, Pergamos, Magnesia či Thyatira, nakoľko sa tu usadilo grécke obyvateľstvo a celé územie sa helenizovalo. Od 1. stor. sa tu rozšírilo kresťanstvo, ktoré postupne vytlačilo pohanské kulty.
Byzantská doba
Iónia prosperovala aj počas Byzantskej doby, v 6. stor. najväčší rozmach prežíva mesto Filadelfia, ktoré malo prezývku Neai Athenai (Nové Atény), udržalo sa tu aj pohanské náboženstvo, ktoré však v nasledujúcich rokoch úplne zmizlo. Iónia si udržala svoju vyspelú kultúru, práve v Efeze kontinuálne existovali antické umelecké dielne, hoci neskôr sa význam niektorých miest znížil, najvyspelejším mestom bola Filadelfia a tiež Thyatira, udržala sa aj Smyrna, Sardeis, Efesos a Priene, vtedy známa ako Sampson. Od roku 1204, teda keď križiaci zničili Byzantskú ríšu patrí Iónia do gréckeho štátu Nikajské cisárstvo, ktoré v roku 1261 obnovilo Byzanciu keď dobylo Konštantinopol. Ešte pred nastolením Nikajskej moci však Iónii vládol miestny magnát Savvas Asidinos z mesta Sampson. Z Iónie, konkrétne z mesta Filadelfia pochádzala byzantský cisársky rod, Angelosovci. V 14. stor. oblasť ovládli Turci, ktorí tu svoju moc presadili definitívne po dobytí Byzancie v roku 1453.
Turecká doba
V Iónii sa neusadilo veľa tureckého obyvateľstva, ale veľké množstvo Grékov medzi 14. – 16. stor. prestúpilo na islam a poturčili sa, mnoho Grékov tiež odišlo do Konštantinopolu, iná časť miestneho gréckeho obyvateľstva emigrovala do Epirského despotátu počas nadvlády Európanov v 13. stor. Mnohí Gréci, čo si uchovali svoje náboženstvo a tradície však začali rozprávať po turecky. Situácia sa v prospech Grékov zlepšila medzi 17. – 18. stor., kedy sa do Iónie prisťahovalo grécke obyvateľstvo z iných končín, hlavne z Egejských ostrovov, Kréty, Cypru a čiastočne aj z Peloponézu. Grékov bolo tak veľa, že moslimské obyvateľstvo postavili do menšiny, splynuli s pôvodným zachovaným gréckym obyvateľstvo a zabránili ďalšiemu poturčovaniu, Iónia ostala opäť grécka. V 14. stor. tu bolo založené mesto Aydin (gr. Aidini), kde sa v nasledujúcich storočiach usadilo asi 10. 000 Grékov hlavne z kraja Epirus. Začiatkom 17. stor. Gréci z Lesbosu založili na pobreží mesto Kydonies (dnes Ayvali), neskôr sa tu usadili aj Gréci až z epirskej dediny Chormovo v kraji Tepelena v dnešnom Albánsku. Začiatkom 17. stor. v Pergame žilo iba 100 pôvodných Grékov, ostatní boli islamizovaní, no v priebehu storočia sa tu usadili Gréci z rôznych končín, hlavne z ostrovov. Mesto Smyrna malo koncom 17. stor. asi 8000 pôvodných gréckych obyvateľov, v polovici storočia to bolo už okolo 30 000 Grékov, ktorí sem prišli z rôznych častí gréckeho sveta, tiež hlavne z ostrovov a ostatnej Anatólie. Noví grécki prisťahovalci zakladali nové mestá ako Sevdikioi, Ajasmati, Dekili, Adamyttio, Lampsakos založené ostrovanmi, či veľkomesto Vurla (tur. Urla), predmestie Smyrny, založené ostrovanmi a Peloponézanmi na mieste starovekých Klazomén. Mesto Chatzileri osídlili hlavne Cyperčania. Títo Gréci splynuli s pôvodným gréckym obyvateľstvom a prebrali tradičnú maloázijskú grécku kultúru. Maloázijskí Gréci z východnej Iónie sa udržali v mestách ako Filadelfia (tur. Alaşehir), Magnisia či Thyatira (tur. Akhisar), mnohí z nich však rozprávali turecky. Iónia patrila medzi najkultúrnejšie miesta Osmanskej ríše, mesto Smyrna patrilo k najmodernejším európskym veľkomestám.
Začiatkom 20. stor. tvorili Gréci v Iónii väčšinu, menšiny boli tvorené Arménmi, Turkami a Židmi. Počas Gréckej vojny za nezávislosť Turci zmasakrovali časť miestneho gréckeho obyvateľstva, v 1. sv. vojne grécky premiér Eleftherios Venizelos ovládol celú Ióniu, no neskôr utrpeli Gréci porážku a turecké vojská pod velením Mustafa Kemala Attaturka podpálili Smyrnu a vyvraždili 50 000 Grékov a Arménov. V roku 1923 bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, 2 000 000 Maloázijských Grékov vtedy prišlo do Grécka, z toho iba 600 000 pochádzalo z Iónie. Gréci z Iónie sa usadili hlavne v Aténach, Atike a Thessalonikách. V Atike založili mestá s názvami ako Nea Ionia (Nová Iónia), Nea Smyrni (Nová Smyrna), Nea Filadelfia, Nea Erythrea či Palea Fokea (Stará Fokaia). V Iónii sa usadilo moslimské obyvateľstvo z Grécka (najmä Kréťania), mnohí z moslimov však rozprávali po grécky, takže časť dnešného tureckého obyvateľstva Iónie rozpráva po grécky, hoci gréčtina je už na úpadku. Pomenovanie Iónia sa v Turecku už nepoužíva.
Kultúra
Iónia vždy patrila medzi najvyspelejšie grécke územia. V staroveku sa práve tu zrodila tradičná grécka civilizácia a Iónia sa stala sprostredkovateľom vyspelých kultúr do ostatného Grécka. Orientálne civilizácie sa s Iónmi z Iónie často stretávali, preto aj v mnohých východných jazykoch označenie Yunan (teda Ión) znamenalo Grék. Toto meno sa dnes používa v turečtine, ktorá ho prevzala z perzštiny. Západná Malá Ázia patrila medzi najvyspelejšie územia sveta aj počas stredoveku, v 13. stor. bola Iónia dôležitým územím Nikajského cisárstva, pochádzali odtiaľto mnohé osobnosti. Počas tureckej doby patrilo mesto Smyrna k najmodernejším európskym veľkomestám. V 18. stor. tu boli otvorené tradičné grécke kaviarne známe ako Kafé áman, kde sa združovali speváci a vytvárali sa tu grécke ľudové piesne známe dodnes. Tradičná ľudová hudba Iónie je orientálna, jej korene môžeme hľadať ešte v staroveku, kedy ju vytvorili miestni iónski Gréci pod rôznymi orientálnymi vplyvmi, čo pokračovalo aj počas byzantskej doby. Počas tureckej vlády bola iónska hudba ovplyvnená hudbou egejských ostrovov, nakoľko mnoho Grékov z ostrovov osídlilo Ióniu, naopak z Iónie na ostrovy taktiež prenikali hudobné vplyvy, preto je grécka ostrovná hudba veľmi podobná tej západoanatólskej. Takúto hudbu prevzali aj Turci. V hudbe dominujú hlavne strunové nástroje. Tradičnými ľudovými nástrojmi Iónie sú orientálne mandolíny buzuki, saz, udi, lauto a tiež kanun, santuri (grécky cymbal), husle (gr. violi) a orientálny bubon tumberleki. V pozadí alebo ako sprievod sa niekedy používa aj klarinet (gr. klarina). Tradičné tance sú panhelénsky kruhový syrtos, známy je tzv. Syrtos zo Smyrny (gr. Smyrneikos syrtos, tur. Izmir syrtosu), iné známe tance sú karsilamas, tanec tvárou v tvár či Zeibekiko, voľný mužský tanec. Najobľúbenejším ženským tancom je tzv. tsifetetli (tur. Çiftetelli), čo je typický anatólsky brušný tanec tancovaný Grékyňami, Turkyňami a tiež Arménka. Bohatá hudobná kultúra Iónie poznačila celé moderné Grécko, grécki prisťahovalci v roku 1923 túto hudbu priniesli do Grécka a z nej sa vyvinula tradičná grécka hudba, štýly ako rembetika, laika a syrtaki. Nástroj buzuki je najobľúbenejším gréckym nástrojom a tradičný brušný tanec tsifteteli je dnes najobľúbenejším ženským gréckym tancom. Ženské tradičné ľudové kroje boli bohato zdobené a trblietavé, muži nosili fez (gr. fesi), košeľu (gr. pukamisso) a tmavú suknicu vraka. Vo veľkomestách sa však už začiatkom 18. stor. rozšírila európska móda.
Zdroje
- Mikrasiatika Chronika, Enosis Smyrneon, Athina Ellas 1980.