Jozef Škultéty

Toto je článok o slovenskom literátovi. O lesnom inžinierovi pozri Jozef Škultéty (lesný inžinier).

Jozef Škultéty
slovenský literárny historik a jazykovedec
Narodenie	25. november 1853 Potok, Rakúske cisárstvo (dnešné Slovensko)
Úmrtie	19. január 1948 (94 rokov) Martin, ČSR (dnešné Slovensko)
Alma mater	Univerzita Komenského v Bratislave
Profesia	právnik
Odkazy
Commons	Jozef Škultéty
Biografický portál

Prof. dr. Jozef Škultéty (* 25. november 1853, Potok – † 19. január 1948, Martin) bol slovenský literárny kritik, historik, jazykovedec, publicista a prekladateľ.^[1] Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

 Rodina

• otec: Jozef Škultéty, kožušnícky majster^[2]
• matka: Sabína rod. Janko

Život

Študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, po jeho ukončení zložil učiteľské skúšky v Kláštore pod Znievom a stal sa učiteľom na ľudovej škole vo Vrútkach. V štúdiách pokračoval v Budapešti a stal sa budapeštianskym dopisovateľom Národných novín. Potom pracoval na školskom inšpektoráte v Rimavskej Sobote, kde pomáhal pri zostavovaní školských učebníc.

V roku 1879 odišiel do Martina a stal sa úradníkom novozaloženej českej banky Slávia. Spočiatku spoločne s Vajanským, neskôr sám redigoval obnovené Slovenské pohľady (v rokoch 1881 – 1919). Neskôr bol aj ich vydavateľom. Súčasne bol aj redaktorom Národných novín. Redigoval Slovenskú knižnicu, časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Letopis Matice slovenskej a Zborník Matice slovenskej. Za priestupky a politické postoje bol šesťkrát odsúdený. V rokoch 1938-1948 bol aj predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

Písal o významných osobnostiach slovenskej literatúry, pre maďarskú verejnosť vydal stručné Dejiny slovenskej literatúry. Literatúru pokladal za hlavný prejav národného života (Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života, O Slovákoch). Prekladal z ruskej literatúry.

V roku 1939 pri vzniku 1. Slovenskej republiky pomenovali po ňom 2. pešiu divíziu armády SR.

Vzťah k Masarykovi a Hlasistom

Pre Škultétyho bol charakteristický opatrný prístup k predstaviteľom československej orientácie. Nezúčastnil sa na veľkej Československej národopisnej výstavy v Prahe v roku 1895, kde bolo zo Slovenska 115 účastníkov, do Prahy zavítal až na oslavy storočnice narodenia Františka Palackého v roku 1898. V roku 1887 v Martine pod hlavičkou Živeny zorganizovali výstavu slovenských výšiviek, medzi hosťami zo zahraničia bol aj T. G. Masaryk, s ktorým sa stretli Škultéty aj Vajanský. Masaryk sa potom na Slovensko (do Bystričky) vracal každé leto a redakciu Národných Novín pravidelne navštevoval. Popri zhode v odmietaní Riegrovej pro-uhorskej politiky ostávali rozpory ohľadom Vajanského orientácie na Rusko, ktoré kulminovali Vajanského článkom v Národných Novinách o Masarykových postojoch:

"...tento pán popísal ľahtikárskym priamo židovsko feuilletonistickým spôsobom nielen neumné, ale žiaľ, i nesvedomité triviálnosti o rusko-poľskej otázke".

Masaryk Martin a Škultétyho s Vajanským naďalej navštevoval, hoci ich názory sa nezblížili. Svoju motiváciu v liste Kramářovi v r. 1889 vysvetľoval:

"...pro naše plány střízlivé jejich posuzování je nutné. Tak jako vy, soudím i já, proto šel jsem a chodím tam k nim a navazuji osobní styky pro budoucnost. Oni ... nesmějí ani věděti, že je , řekl bych, studujeme, tak jsou nekritičtí a snaha odlišet se od nás literárně, vede je teď k rusismu slovnému i politickému, nebo slovenština není právě než čeština, a kto z ní něco jiného chce dělati, s ní samé to nesvede, ergo - rusism."

Vzájomná nevraživosť sa vystupňovala v r. 1901, keď Škultéty napísal seriál článkov v Národných novinách s názvom Literatúra a obrodenie^[3].

Škultétyho koncepcia slovenských literárnych dejín

Hoci Škultéty nikdy nenapísal vlastné dejiny slovenskej literatúry (ak odhliadneme od náčrtu písaného pre maďarské obecenstvo^[4]), mal vlastnú koncepciu týchto dejín, ktoré sa v mnohom líšili od Vlčkových^[5], na ktorých spolupracoval. V najucelenejšej podobe ich vyjadril v 1. ročníku Slovenských pohľadov^[6]. V Škultétyho ponímaní sa slovenské literárne dejiny začínajú bernolákovcami - jazykovedným dielom Bernoláka a básnickým dielom Hollého. Na nich nadviazal Štúr. Škultéty neprikladal veľký význam česky písanej literatúre v Uhorsku, táto podľa neho neprispela podstatne k slovenským literárnym dejinám.

Prevrat v r. 1918

Potom, ako V. Šrobár na sociálno demokratickej manifestácii v Liptovskom Mikuláši 1. mája 1918 prečítal svoju rezolúciu (tzv. Mikulášsku rezolúciu), sa túto spoločne s M. Hodžom a ďalšími účastníkmi budapeštianskeho stretnutia v záujme maximálneho propagandistického účinku snažili rozšíriť do čo najväčšieho počtu tlačových orgánov doma i v zahraničí. J. Škultéty v Národných novinách publikoval text rezolúcie 4. mája, zmenil však kľúčovú Šrobárovu formuláciu a miesto "uhorskej vetvy česko-slovenského kmeňa" uviedol "Slováci" s poznámkou pod čiarou, že toto pomenovanie je v texte rezolúcie ináč označené. Predseda SNS M. Dula, ktorý rukopis Šrobára Škultétymu odovzdal, písal o tom v liste z 3. mája nasledovne:

"...Dobre som tušil, že J. Šk. bude mať poznámky v otázke publikovania Mikulášskej rezolúcie. Pozastavil sa menovite na dva razy v nej prichodiacom pasuse, v ktorom je reč o "vetve československého kmeňa". On je zajedno tej mienky, že pre ne naša cenzúra pravdepodobne celú rezolúciu strajkne, a za druhé, že také označenie nás Slovákov sa s jeho náhľadom nezrovnáva, pokiaľ on je redaktorom NN ho nepripustí v časopise skrze neho redigovanom užívať."^[7]

Škultéty sa zúčastnil dopoludňajšej časti dôvernej porady SNS v Turčianskom Sv. Martine 24. 05. 1918, ale aktívne sa nezapojil do rokovania. V zápisnici^[8] je zmienka o tom, ako predseda M. Dula žiada

"...aby "Národným Novinám" bolo naložené, žeby redakcia rešpektovala uznesenie predsedníctva"

a na inom mieste

"...Národné Noviny, ako orgán strany sa vyzývajú, aby články predsedníctvom doposlané bez premeny uverejňovaly".

Škultéty sa martinského deklaračného zhromaždenia 30. októbra 1918 ako "českého podniku" nezúčastnil. Jeho meno nefiguruje ani medzi 106 signatármi deklarácie ani medzi členmi výkonného výboru Slovenskej národnej rady, ktorej menoslov uverejnili Národné Noviny 7. novembra 1918. Až v definitívnej zostave Národnej rady, ktorú vytvorili kooptovaním (a jej zoznam bol uverejnený až v r. 1930) sa Škultéty ocitol na 9. mieste za Turiec. V polovici novembra (12. novembra 1918 čsl. vojská obsadili Turč. Sv. Martin) víta Škultéty udalosti:

"...Konečne, keď slovenskému národu začínalo byť najhoršie, z lona veľkých udalostí svetovej vojny vychodí československý národ ako jednotný, slobodný štátny celok".

15. novembra 1918 boli české vojská nútené odstúpiť do Ostravy. Minulé spory s Hodžom a Šrobárom spôsobili, že Škultéty nebol vymenovaný za člena slovenského klubu pražského parlamentu - Revolučného národného zhromaždenia. Jeho rozsiahla erudícia v oblasti slovenskej histórie a slovensko-maďarských vzťahov však bola dôvodom, prečo bol dočasnou čsl. vládou požiadaný (spolu s Fedorom Houdkom a Igorom Hrušovským), aby sa zúčastnil práce parížskej mierovej konferencie, na ktorú odcestoval 11. januára 1919 a na ktorej zotrval do 23. marca 1919.

Od roku 1919 sa (spolu s J. Vlčkom) stal doživotným správcom Matice slovenskej. V rokoch 1921-1923 pôsobil ako pedagóg na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.^[1] Na Karlovej univerzite v Prahe mu bol udelený v roku 1921 titul Doktor honoris causa. 14. septembra 1921 bol dekrétom prezidenta Masaryka vymenovaný za prvého profesora v odbore reči a literatúry československej na Univerzite Komenského a prvým slovenským profesorom na Filozofickej fakulte vôbec.^[1][9] Tiež pôsobil na FF UK ako prodekan.^[9]

Vzťah k HSĽS

V r. 1937 Škultéty vstúpil do HSĽS. Na tzv. manifestácii slovenského národa 5. októbra 1938 v Žiline vystupujúc v gardistickej uniforme vyzýval poslancov HSĽS aby vytrvali na pevnom slovenskom stanovisku, t. j. autonómii. Neskôr, 1. augusta 1940, prijal funkciu podpredsedu štátnej rady (predseda Dr. Viktor Ravasz, podpredseda Škultéty a spišský biskup Vojtaššák).

Vzťah k Vojtechovi Tukovi

Dobré vzťahy medzi Škultétym a Vojtechom Tukom boli všeobecne známe. V roku 1929 sa v Tukovom procese sám prihlásil za svedka a svedčil v prospech obvineného Tuku. Potom, ako sa Tuka stal predsedom slovenskej vlády, vymenoval 12. decembra 1940 Škultétyho za člena Kultúrnej komisie pri predsedníctve vlády.

Pred národným súdom

Porážku Slovenského štátu komentoval slovami:

"...Škoda, že pre cudzie záujmy nemôžeme ísť ďalej".

V rokoch 1946-47 stál Škultéty pred národným súdom za kolaboráciu s ľudáckym režimom. Slovenská národná rada vo februári 1947 zastavila stíhanie vtedy 94-ročného Škultétyho vzhľadom na vysoký vek a malú aktivitu, ktorú počas vojny vyvíjal.

Dielo

Literárna história:

• 1911 - A tót irodalom története (Dejiny slovenskej literatúry; napísané na výzvu L. Asbótha)
• 1928 - O Slovákoch

Vedecké dielo:

• 1920 - Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života

Jazykovedné práce:

• 1902 - Cudzie slová v slovenčine

Edičné práce – spisy:

• 1892 - Pavol Országh Hviezdoslav
• 1893 - Ján Kollár (Slovenské pohľady X.)
• 1897 - Veniec slovenských národných piesní
• 1899/1900 - Andrej Sládkovič
• 1908 - Ján Hollý
• 1909 - Ján Botto
• 1910 - Martin Kukučín
• 1912 - Samo Chalupka

Iné:

• 1925 Leng a zászló! (Zástava veje!)
• 1928 Nehaňte ľud môj!
• 1929 O bývalom Uhorsku
• 1931 Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku

Preklady:

• 1883 - Taras Buľba (Gogoľ)
• 1883 - Meteľ (Tolstoj)
• 1885 - V predvečer (Turgenev)
• 1889 - Rozprávky (Tolstoj)

Výbery:

• 1968 - Dejiny slovenskej literatúry
• 1970 - Plody pravdy národnej (literárnokritické práce)
• 1973 - Vôňa domoviny (literárnohistorické práce)

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jozef Škultéty

 Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike