Mágia (okultizmus)

Mágia je abstraktný systém, ktorého účelom je umožniť človeku ovládať svet prírody, vrátane predmetov, udalostí, ľudí a psychologických javov, pomocou paranormálnych, tajomných alebo nadprirodzených prostriedkov. V mnohých kultúrach koncept mágie stojí z rôznych dôvodov v opozícii k vedeckému alebo náboženskému pohľadu na svet.

Etymológia

Aj keď sa bežne slovo „mágia“ odvodzuje od starogr. μάγος – „mág“, príp. starogr. μαγεία – „mágia“ a starogr. μαγικός – „magický“, alebo perz. magh‎, cez lat. magus a franc. mage – „mág“ alebo franc. magique – „magický“, slovo pochádza z indoeur. koreňa magh – „mocný“, „veľký“ (porovnaj s nem. macht, angl. might, rus. магучий alebo sans. महा mahā). Hérodotos považoval slovo „mágia“ za perzské.^[1]

Pojem „mágia“', „magický“ sa v širšom zmysle kryje s pojmami „okultný“ (skrytý) alebo „ezoterický“ (vnútorný). V tomto prípade sa pod mágiu zaraďujú parciálne náuky s aspektom „tajomna“, ako napr. alchýmia, astrológia, alebo mesmerizmus. V užšom ponímaní je mágia odborom konkrétnych okultných a ezoterických náuk buď teoretických, alebo praktických.^[2]

Definícia

Zodpovedanie otázky „čo je to mágia?“ je podľa odborníkov ťažké a nejednoznačné,^{[1][pozn 1]} a patrí k dlho diskutovaným problémom.^[3] Na mágiu sa môžeme pozerať z dvoch rozdielnych pozícií, ktoré sa vzájomne vylučujú. Z pozície okultizmu, ktorý javy vysvetľuje konceptuálne, napr. hermetizmom, a z pohľadu vedy, ktorá sa snaží mágiu vyložiť pomocou vedeckých disciplín. Oba prístupy si však navzájom požičiavajú pomocné pojmové konštrukcie, ktoré vo svojom repertoári nemajú. Dnes je však jasné, že fenomén mágie je transkulturálny, t. j. objavuje sa vo všetkých kultúrach a je variovaný len rôznorodosťou jej pôvodu.^[4]

Vedecké smery ako antropológia, sociológia, história, etnológia, psychológia alebo filozofia, sa zaoberajú mágiou a snahou o jej pomenovanie.^[5] Všímajú si subjektívne a objektívne javy pripisované mágii a jej účinkom, ktoré sa dajú vedecky dokázať. Zjednodušene, väčšina vedeckých pohľadov pokladá mágiu za súčasť folklóru a spojuje ju so šamanizmom alebo čarodejníctvom „primitívnych“ národov, alebo s ich náboženstvom, ktoré vychádza zo snahy ovládať okolitú prírodu a prostredie.^[6] „Ide o snahu a návod aktívne ovládať prírodné zákonitosti prostredníctvom ich napodobňovania“ a „pôsobiť na osoby prostredníctvom predmetov, ktoré boli s nimi v kontakte.“ Je založená „na predpoklade existencie určitého mystického vzťahu medzi vecami a javmi v prírode.“^[7] Určité smery psychológie začali na prelome 19. a 20. storočia nachádzať spolčené témy s okultnými interpretácia magických fenoménov. Jungova psychoanalytická škola vytvorila jedno takéto prepojenie.^[8]

Mágiu na druhej strane možno vnímať aj inak. V okultnom pohľade je aplikáciou napr. hermetických princípov, domnelým pozostatkom dávno stratenej múdrosti.^[9] Prvorepublikový český okultista Jan Kefer pri tomto probléme píše o použití prístupu, „ktorý sa snaží pochopiť mágiu z jej vnútornej podstaty, pokladajúc ju buď za plod ľudskej vôle a určitého výcviku, alebo za náuku s vlastným experimentálnym priestorom, za špecifické odvetvie ľudského myslenia.“^[5] Mágiu možno pokladať aj za „špeciálnu formu noetiky, umožňujúcu poznávanie transempirických rovín existencie, čím uspokojuje základnú ľudskú potrebu transcendencie. Zároveň je aj praktickou metódou, ktorá mágovi umožňuje pôsobiť v súlade so svojou vôľou na seba a okolitý svet nekonvenčnými prostriedkami kvôli uspokojeniu iných, materiálnejšie orientovaných ľudských potrieb.“^[10] Alebo „je metóda využívania vzťahu medzi vedomím (poznanie), informáciami (bytie) a energiou (konanie). Poznanie je rozhranie medzi bytím a konaním a môžeme ním pôsobiť na veci v oboch oblastiach.“^[11] Prípadne „mágia môže byť popísaná ako súbor techník, ktoré vedome menia vnímanie identity.“^[12] Z kulturologického hľadiska, napr. „mágia predstavuje miesto stretávania, kde sa kríži náboženstvo s vedou, ľudové povery sa stýkajú s vierou vzdelaných vrstiev a normy fikcie sa miesia s realitou každodenného života. Ak stojíme na tejto križovatke, môžeme sa od nej vydať akýmkoľvek smerom.“^[13]

Pôvod

Legendy

Jestvuje niekoľko špekulácií a legiend o pôvode mágie. Český psychológ a okultný historik Milan Nakonečný spomína hlavné tri:^[14]

• Pôvodom mágie je vyspelá zaniknutá civilizácia, ktorej znalosti sú dnes stratené a dajú sa len čiastočne deduktívne rekonštruovať z pozostatkov, ktoré boli roztrúsené po historických starovekých civilizáciách, akou bola staroegyptská alebo mayská. V tejto súvislosti spomína Platón v dialógu Kritias Atlantídu,^[15][16] ale dá sa v príslušnej literatúre nájsť aj povestná Lemuria.^[17]
• Súčasná mágia je pozostatkom kedysi stratených ľudských schopností, ktoré umožňoval telesný orgán, tzv. „tretie oko“. Ten evolúciou degeneroval a nakoniec sa stratil. Jeho súčasným pozostatkom je epifýza. Orgán umožňoval priame vnímanie „astrálu“ a pôsobenie na neho. Túto hypotézu začiatkom 20. storočia hlásal medzi inými nemecký paleontológ Eduard Dacqué. Vychádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z pozorovania plazov, u ktorých sa vyskytuje tzv. temenné oko, ktoré súvisí so spomínanou epifýzou. Je citlivé na svetlo a pravdepodobne ovláda hormóny termoregulácie jaštera. Príkladom môže byť novozélandská jašterica Tautara.
• Mágia má mimozemský pôvod. V starozákonnej apokryfnej Henochovej knihe sú spomínaní anjeli, ktorí spolu s pozemskými ženami mali splodiť pokolenie obrov. Popritom anjeli pozemské ženy učili rôznym znalostiam, medzi iným ich naučili mágiu. Dôkazom pravdivosti legendy pre niektorých sú báje o obroch rozšírené po celom svete.

Fakty

Bližšie informácie v článkoch: Animizmus, Šamanizmus a Západná mágia

Podľa teórie anglického archeológa a biológa Johna Lubbocka u predchodcov druhu Homo sapiens neexistoval nábožensko-magický pohľad na svet.^[18] Prvé nájdené známky magického myslenia sa nachádzajú až v pohrebných rituáloch ľudského druhu Homo sapiens neanderthalensis (600 000 – 350 000 až 50 000 – 25 000 pred Kr.).^{[19][pozn 2]}

Vývoj mágie je úzko spätý so samotným civilizačným vývojom. Nakonečný rozoznáva štyri zemepisné oblasti, ktoré súvisia s rozvojom prvotných magických vetiev: Európa, Čína, India a Mezopotámia. Ich vzájomné interakcie sú príčinou rozmanitosti jej neskorších foriem. Základom súčasnej západnej mágie je pravdepodobne mágia Mezopotámie, ktorá sa cez Babyloniu a Egypt rozvinula do základov dnešného západného okultizmu.^[4]

Prameň svetového fenoménu mágie je možné deliť na dva toky, ktoré ústia do súčasných foriem šamanizmu a mágie rôznych svetových okultných skupín:^[4]

• Mágia v šamanizme a „primitívnych“ nábožensko-magických systémoch: zdrojom, ktorý sa zdá byť takmer stratený, bola schopnosť magicky myslieť a to dávnemu človeku umožňovalo inak nazerať na svoj svet a komunikovať s inými (magickými) svetmi, čo už je nášmu súčasnému chápaniu a vnímaniu cudzie. Podobne píše rumunský religionista Mircea Eliade o magickom svete ľudských predkov: „Na rozdiel od človeka modernej spoločnosti bola obrazová aktivita prehistorického človeka nadaná mytologickou dimenziou.“^[20]
• Mágia rôznych skupín a spoločností: zdrojom sú náuky tradované určitými uzatvorenými spoločnosťami, ktoré pochádzajú z magických systémov starších kultúr, akým bol napr. Staroveký Egypt, prípadne novšie náuky vytvorené podľa starších vzorov. Niekedy sa označuje ako „vyššia mágia“.

Mágia podľa antropológie

Téma mágie sa v antropológii často spája s pojmom náboženstva. Arthur Lehmann a James Myers pri súčasnom štúdiu náboženských javov odporúčajú rozšíriť záber antropológie na magické a tajomné prvky v ľudskej spoločnosti. „Rozšírenie náboženstva mimo duchovné a nadľudské bytosti na všetko, čo je mimoriadne, tajomné a nevysvetliteľné, umožňuje komplexnejší pohľad na náboženské správanie etník vo svete a umožňuje antropologický výskum takých javov, akými sú mágia, čarodejníctvo, kliatby a ďalšie praktiky, ktoré majú zmysel ako pre predliterárnu spoločnosť, tak aj pre spoločnosť s písanou kultúrou.“^[21]

Škótsky antropológ James Frazer^{[pozn 3]} roku 1890 formuloval teóriu, v ktorej mágia je jedeným zo stupňov vývoja myslenia spoločnosti. Tvrdil, že z magického pohľadu na svet sa vyvinul náboženský pohľad, tzn. evolučný reťazec: mágia → náboženstvo → veda. Mágiu, ako „mylnú predstavu o príčine súvislostí prírodných javov,“ rozdelil takto:

• Základom je sympatetická mágia, ktorá predpokladá tajomnú súvislosť medzi všetkými javmi a vecami v prírode. Súčasťou je^[22]
  • homeopatická mágia, ktorá narába s podobnosťou v duchu „podobné tvorí podobné“, čo ústi do napodobňovania (napr. privolávanie dažďa liatím vody na zem), a
  • kontaktná mágia, ktorá vychádza z predpokladu, že veci, ktoré raz boli spolu alebo tvorili celok, budú na na seba navzájom pôsobiť na diaľku aj po rozdelení (napr. snaha získať malú časť nepriateľa, aby sa nadviazal kontakt medzi čarodejom a ním).

Ďalej časťami všeobecnej mágie sú^[23]

• teoretická mágia ako pseudoveda,
• praktická mágia ako pseudoumenie, v nej
  • kúzelníctvo ako pozitívna mágia, ktorej cieľom je vyvolať žiadúci efekt, a
  • tabu ako negatívna mágia, ktorej cieľom je zabránenie nežiaduceho efektu.

Podľa Frazera ľudia časom zistili, že mágia a jej princípy nezaberajú a tak vznikol náboženský pohľad na svet, kde vládnu nadprirodzené mocnosti a bohovia.^[22] Frazer vo svojej práci zaujímal k mágii kategorické a nekompromisné stanovisko: „Mágia je falošný systém prírodných zákonov rovnako ako mylný návod k konaniu. Je to klamná veda rovnako ako pochybné umenie.“^[24]

Frazerove názory sú v súčasnosti prekonané. Fenomén mágie stále existuje paralelne na jednom mieste s náboženstvom a vedou. Príkladom môže byť šamanizmus, ktorý je dnes rozšírený v priemyselne rozvinutých oblastiach Európy a Spojených štátoch,^[25] prípadne nižšie spomínaný zvyk zo Srí Lanky objednávať si v náboženských svätyniach magické zákroky.^[26]

Mágia a veda

Rovnako ako veda aj mágia vychádza z presvedčenia, že človek môže využiť prírodné zákony vo svoj prospech.^[27] Podľa Frazera „sympatetická mágia vo svojej čistej podobe vychádza z predpokladu, že v prírode jedna udalosť vyplýva nevyhnutne a nemenne z inej, a to bez zásahu akéhokoľvek duchovného alebo osobného činiteľ. Teda jej základná koncepcia je totožná s koncepciou modernej vedy. … Nenalieha prosbami na žiadnu vyššiu moc, nedožaduje sa priazne nejakej nestálej a vrtošivej bytosti. Nepokoruje sa pred žiadnym hrozivým božstvom. … Osudová chyba mágie … spočíva v úplne nesprávnej interpretácii oných zvláštnych zákonov, ktoré riadia túto následnosť“ (že v prírode jedna udalosť vyplýva nevyhnutne a nemenne z inej).^{[28][pozn 4]}

Mágia operuje s pojmami, ktoré sú cudzie konvenčnej filozofii a rovnako aj vede. Nakonečný je presvedčený, že „existujú isté mosty medzi mágiou a vedou.“ „Apriorné odmietanie mágie ako obyčajnej fantazmagórie je príliš jednoduché. Mágia je vo svojej podstate ne-vedecká, ale to neznamená, že jej fenomény nejestvujú. Nejestvujú len vo fyzikalisticky, príp. konštruktivisticky zjednodušenom modele sveta.“ Ďalej tvrdí, že veda sa k mágii stavia odmietavo s predpokladom, že jediné, čo existuje, je to, čo môže dokázateľne zaznamenať svojimi vedeckými nástrojmi. Magické účinky môžu súvisieť s určitými vlastnosťami človeka, ktoré biológia alebo antropológia dosiaľ nepozná, a svojím spôsobom výskumu ani poznať nemôže. Podľa Nakonečného mágia ide v poznávaní človeka ďalej ako filozofia a využíva na to svoje vlastné špeciálne metódy.^[29]

Synchronicita

Bližšie informácie v hlavnom článku: Synchronicita

Moderný výklad princípov pôsobenia mágie operuje s pojmom synchronicita. Je to termín, ktorý zaviedol psychoanalytik Carl Gustav Jung a popisuje zmysluplné koincidencie (zhody náhod), ktoré nie je možné vysvetliť zákonom príčiny a následku. Podľa Junga existujú udalosti, ktoré sú prepojené skôr vzorom (významom) ako časom. Tento pojem je niektorými autormi interpretovaný ako prejav pretrvávajúceho dialógu medzi vnímajúcim a univerzálnym vedomím. Vzájomná komunikácia je do tej miery jasná, do akej miery je jej vnímajúci prístupný.^[30] Veľkým zástancom Jungovej teórie synchronicity bol fyzik Wolfgang Pauli.

Ešte pred Jungom, začiatkom 20. storočia, operoval s veľmi podobným konceptom seriality nemecký biológ Paul Kammerer. Rozvíjal myšlienku, že „zároveň s kauzalitou pôsobí vo vesmíre aj nekauzálny princíp. Je to akási príťažlivá sila, afinita, ktorá selektívne pôsobí na formu a funkciu, a priťahuje k sebe spriaznené konfigurácie v čase a priestore.“ Bohužiaľ, ani Kammerer, rovnako ako Jung, neponúkol vysvetlenie javu, ktorý pozoroval pri svojom vedeckom bádaní.^[31]

Okultisti sú presvedčení, že práve k takejto synchronicite dochádza pri magickej činnosti. Podľa ich predstavy mág alebo šaman vytvára predpoklad pre synchronicitu rituálom alebo iným magickým úkonom, v duchu homeopatickej mágie. Magický rituál, pripadne úkon, je duchovným magnetom, ktorý má pritiahnuť zodpovedajúcu udalosť. Mág vytvára príčinu, že sa stanú dve udalosti, ktoré nie sú na seba kauzálne viazané: rituál a cielenú udalosť.^[32]

Mágia a náboženstvo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mágia a náboženstvo

V „primitívnych“, ale aj v neskorších kultúrnych spoločenstvách, mágia s náboženstvom tvorí pevné spojenie v nábožensko-magickom celku. Hlavnou postavou v ranom štádiu kultúrneho vývoja bol šaman, ktorý mal v takomto spoločenstve výnimočnú úlohu sprostredkovateľa transcendentna, pri tom mal k dispozícii ako jeden z nástrojov práve mágiu.^[33] Spätosť mágie s náboženstvom môžeme pozorovať v samotnom magickom konaní: nad kúzelnými bylinami sa odriekavajú modlitby, verše posvätných textov sa píšu na chlieb, ktorý sa v zápätí rozdrobí do lektvaru, zaklínanie je niekedy podobné žehnaniu inokedy zažehnávaniu, a pod.^[34] Napriek tomu súčasné monoteistické náboženstvá sa stavajú k mágii odmietavo.

Frazer pod náboženstvom rozumel „uzmierovanie alebo nakláňanie si síl, nadradených človeku, ktoré v očiach veriacich riadia a ovládajú deje prírody a ľudského života.“ Potom náboženstvo rozdelil na teoretické (viera) a praktické (s nim súvisiace činy). Náboženstvo má podľa neho veľa spoločných prvkov s mágiou, hlavne rituál, ale úplne sa s ňou neprekrýva. Rozdiel medzi mágiou a náboženstvom vidí vo viere v transcendentálne autonómne a inteligentné bytosti, ktoré podľa neho náboženstvá majú a mágia nemá. „Je pravda, že mágia sa často zaoberá duchmi … ale kedykoľvek s nimi narába, zaobchádza s nimi ako s neduchovnými činiteľmi, t. j. že ich obmedzuje alebo núti, ale nepokúša sa ich získať na svoju stranu, ako to robí náboženstvo.“^[35] Podľa Kieckhefera „náboženstvo považuje bohov za samostatných aktérov, ktorých dobrú vôľu možno získať len pokorou a úctou. Mágia sa pokúša manipulovať s božstvami ... rovnako, ako zapíname alebo vypíname elektrinu.“ Tento rozdiel nie je však pre súčasnú antropológiu veľmi dôležitý.^[36] No aj napriek týmto protikladom, koexistovala mágia s náboženstvom dosť dlhé historické obdobie, hlavne pri vyspelejších kultúrach, ako napr. v Indii alebo v Egypte. Frazer bol presvedčený, že „staroveká mágia bola skutočným základom náboženstva.“^[37] Rovnako aj dnes sa v Európe alebo v Ázii mieša mágia s náboženstvom. Podľa neho univerzálnou vierou všetkých ľudí, bez rozdielu, je viera v mágiu, ktorú vidí ako nejaký spodný prúd pod všetkými náboženstvami, ukazujúcu veľkú vzájomnú podobnosť v lokálnom chápaní magických princípov. Takúto vieru prisudzuje nevzdelaným a nízkym spoločenským vrstvám vyspelých civilizácií, ktoré sú podľa neho na podobnej úrovni vedomia akú majú „primitívne“ spoločenstvá „divochov“.^[38]

Hlavným spoločným komunikačným prostriedkom náboženstva a mágie s transcendentnom je modlitba (vo význame prosby alebo žiadosti nadprirodzenej bytosti alebo bohu). Ňou sa žiada intervencia v prospech osoby, ktorá modlitbu ponúka. Podľa niektorých autorov rozdiel medzi magickým aktom a náboženskou modlitbou je v tom, že na náboženskú modlitbu odpovedá božstvo s nezávislou vôľou, zatiaľ čo magická operácia je závislá na určitých subjektívnych podmienkach, ktoré podmieňujú jej účinnosť. Buď je to samotná povaha magickej operácie, sila mágovej vôle, alebo viery, že je schopný ovládať bytosti, na ktoré sa obracia. Teda, ak modlitba „nefunguje“, znamená to, že boh sa rozhodol na ňu nereflektovať. Keď sa nepodarí magická operácia, ktorej modlitba je súčasťou, znamená to, že sa vyskytla chyba alebo nedostatok v samotnom akte. V podstate magické rituály kladú väčší dôraz na správne dodržiavanie foriem a nie sú tak formálne ako modlitba. V tejto diferencii je možné vidieť paralelu k rozdielu medzi invokáciou (vzývaním) a evokáciou (zaklínaním).^[39]

Podľa Roberta Parkera „mágia sa od náboženstva odlišuje ako burina od kvetín“. Často je považovaná za činnosť, ktorá siaha od hlúpych predsudkov až po skazenosť alebo nebezpečenstvo.^[40] Aj keď sa zdá, že mágia si požičiava od náboženstva, preberá rituály, niekedy sa nedá jedna od druhého odlíšiť.^[41] Často sa mágia líši od náboženstva tým, že je skôr manipulatívna ako prosebná. Nie je to však pravidlom, pretože niektoré náboženstvá otvorene vyvíjajú určitý nátlak na svoje božstvá.^[42][43] Iné všeobecné kritérium vzniká z presvedčenia, že mágia presadzuje „sebecké“ záujmy, často potajme a často za honorár. Oproti tomu náboženstvo sa venuje „vyšším“ cieľom, napríklad spaseniu alebo znovuzrodeniu, a otvorene prináša pozitívne výsledky pre spoločenstvo alebo nasledovníkov.^[44] Tento názor stojí v protiklade s iným, ktorý už dnes odmieta tradičné videnie rozdielov medzi mágiou a náboženstvom a opak dokazuje javom, dejúcim sa v súčasnosti v budhistických, hinduistických a moslimských svätyniach na Srí Lanke: Klienti si bežne objednávajú magický úkon vo svojej svätyni. Nie sú to zločinci, ani nemajú nečestný úmysel (ako sa na nich tradične pozerá), vo svojom živote sa snažia dodržiavať zákony, no boli k takémuto konaniu donútení situáciou alebo nepriateľom, a nevidia iné východisko ako čary.^[26]

Mágia v animizme a prírodných kultúrach

Magické javy sa vyskytujú v celom spektre prírodných kultúr, od austrálskych domorodých kmeňov a novozélandských Maorov, cez indiánske kmene dažďových pralesov v Južnej Amerike, kmene Krovákov v Afrike, až po staré pohanské kmeňové spoločenstvá v Európe. Celosvetové kontakty s mágiou vo forme totemizmu a šamanizmu sú viac než pravdepodobné v skorých štádiách vývoja ľudstva. Jestvujú zobrazenia z babylonskej a staroegyptskej kultúry, ktoré dokazujú neskorší nábožensko-magický vývoj práve z tohto zdroja.

Pre šamanizmus je organickou súčasťou okrem extatického stavu práve mágia a špecifické magické techniky,^[45] aj keď tie spravidla existujú nezávisle vedľa iných magických foriem.^[46] Okrem toho niektoré izolované prvky šamanizmu dodnes uchovávajú pozostatky rôznych foriem „archaickej mágie.“^[47]

Inou premenou prešli kultúry, ktoré sa v minulosti domestikáciou plodín skoro pretransformovali z paleolitického zberačsko-loveckého spôsobu života do neolitických roľníckych spoločností. Bola to premena duchovného života (lov živočíchov bol nahradený pestovaním rastlín, čo od základov zmenilo kozmologické koncepty týchto spoločenstiev)^[48] a tento posun v spiritualite komunity sa prejavil na organizácii každodenného života. Náčelníci sa stali vládcami a šamani kňazmi. Zmena sa udiala aj v praktickej aplikácii pojmov. Zatiaľ čo šamanovou úlohou bolo magickou cestou zabezpečovať komunikáciu medzi kmeňom a duchovným svetom (kmeňovým nevedomím), a z tejto komunikácie prosperovať v súlade s potrebami kmeňa, úlohou kňaza bola magická komunikácia s božstvom a presadzovanie božských záujmov. Táto zmena predstavuje prvotné odňatie magickej moci účastníkom v prospech vzdialenej autority. Stalo sa to na vývojovom stupni, keď sa na najvyššej spoločenskej úrovni uzákonené a rozvinuté rituály začali etablovať v širšej spoločnosti. Takýmito rituálmi boli napríklad pohrebné obrady Egypťanov alebo obetné obrady Babylončanov, Peržanov, Aztékov a Mayov.

Mágia a antické náboženstvá

Staroveký Egypt

V staroveku mala egyptská mágia zvučné meno a dnes je v západnom okultizme pokladaná za jednu z najdôležitejších etáp vývoja mágie v ľudských dejinách.^[49] Dôkazy o jej používaní pochádzajú už z raných staroegyptských dejín, t. j. už pred rokom 3 000 pred Kr. Bola úzko spätá s náboženstvom^[50] a pracovala skoro výhradne s božstvami. Rozlišovať medzi náboženskými a magickými úkonmi v tomto prípade je veľmi ťažké. Mágia mala niekoľko významných funkcií v spoločnosti, napr. ochrana panovníka, ochrana proti zlu, alebo nástroj lekárstva. Bohom múdrosti a mágie bol Thovt. Bola doménou kňazov, ktorí slúžili obrady po celom území ríše v chrámoch, zasvätených rôznym božstvám. Na sklonku staroegyptských dejín chodili do Egypta študovať grécki filozofi, napr. Pytagoras, Empedoklés, Démokritos alebo Platón. Staroegyptská mágia sa zakladala na tzv. technikách sily slova (mená, prednes, recitácia, vzývanie)^{[pozn 5]} a mala invokačný charakter. Pracovala s konceptom reinkarnácií, skupinami božstiev, dbala na rituálnu čistotu, používala astrológiu a magické predmety, hlavne amulety. Po dobytí Egypta Alexandrom Macedónskym roku 332 pred Kr. a počas následného helenistického obdobia, egyptská mágia splynula s gréckou. Do dnešných dní sa zachovalo väčšie množstvo magických záznamov,^[51] prekladov, písaných na papyruse alebo na stenách hrobov a chrámov. No aj tak je možné s určitosťou povedať, že je to len zlomok toho, čo bolo kedysi povolaným k dispozícii.^[52]

Babylonia

Babylonská mágia pracovala so zložitým systémom bohov a démonov.^[53] Predpokladá sa, že práve tento nábožensko-magický systém je základom neskorších magických prúdov, ktoré vyústili do západných magických systémov. S mágiou starovekého Egypta sa v niektorých momentoch zhoduje a v iných zase odlišuje. Obe poznajú astrológiu, analógiu (homeopatiu, podobnosť) prvkov a zhodujú sa v základných magických pravidlách a úkonoch. Oproti tomu egyptský nábožensko-magický systém nepozná démonov (až ku koncu sa objavujú importy z okolitých kultúr, hlavne z oblasti Mezopotámie). Keďže veľmi početní démoni sú v Babylonii ľuďom bližší, babylonské božstvá nemajú tak vyhranený tvar ani mytológiu ako egyptské. Kefer pripomína, že babylonská mágia už v 2. tisícročí pred Kr. poznala všetky magické techniky, postupy a nástroje, ktoré sa používali v Európe v stredoveku a novoveku, napr. zaklínanie, volt, zákon spätného odrazu, nekromancia, použitie talizmanu a amuletu, rituálny odev alebo magický kruh. Existovalo niekoľko kást kňazov a kňažiek, ktorí vykonávali magickú prax. Podľa svojej špecializácie sa delili napr. na zaklínačov, obetníkov, lekárov alebo exorcistov. Vplyv babylonskej mágie bol na neskorší vývoj mágie oveľa väčší ako vplyv staroegyptskej.^[54]

Perzia

Slovo mágia, príp. mág, pochádza priamo zo staroperz. slova magi, čo bol podľa Hérodota názov jedného zo šiestich médskych kmeňov, tvoriacich Médsku a neskôr Perzskú ríšu, ktorý si vyhradil používanie mágie.^[55] Tá s najväčšou pravdepodobnosťou, vychádzajúc z babylonskej mágie, hrala významnú úlohu v pôvodnom predzoroastriánskom náboženstve ríše. V období zoroastrizmu dosiahla perzská mágia stupeň, keď bola susedmi obdivovaná a uznávaná. Hérodotos spomína v tejto súvislosti kulty Slnka, Mesiaca alebo štyroch živlov, ktoré sa premietali do praktického života, napr. do architektúry. Bytosti, s ktorými perzská mágia pracovala, stáli na bipolárnom základe (svetlo – tma). Siedmi duchovia temnoty sa nazývali dévovia, ich protikladmi boli amšaspanti. Okrem nich sa v magickom arzenáli nachádzalo množstvo ďalších bytostí, medzi inými aj 28 izedov, géniov predstavujúcich archetypy, napr. génius ohňa, neba, prameňov, pravdy, odvahy alebo vedy a zákona.^[56]

Grécko a Rímska ríša

Bližšie informácie v článkoch: Mágia v grécko-rímskom svete a Teurgia

Gréci, rovnako ako ich susedia, verili v strašidlá a démonov, uctievali svojich mŕtvych, z čoho sa vyvinul kult héróov. V odľahlejších častiach starovekého Grécka, v Trakii a Arkadii, sa ešte do neskorého rímskeho obdobia dochovali staré magické zvyky obyvateľov. Pôvodne grécky magický panteón nepoznal démonov (daimónov), za všetko, čo sa dialo, mohla vôľa bohov. V Homérových dielach, napr. v Odyssey, môžeme nájsť podrobné popisy magických rituálov a predstáv. Hekaté bola bohyňou čarodejníctva a mágie. Neskôr starogrécka mágia začala veriť v „úplnú moc ľudského slova, ktorá zasahuje aj do stredovekých predstáv, … [vykonávala] teurgickú liečbu v chrámoch, … [používala] pózizmus, spevy, obete, veštenie ako súčasť náboženstva.“ Grécka divinácia mala niekoľko foriem, často sa veštilo z letu vtákov alebo zo sústavy šťastných a nešťastných dní. Empedoklés a Pytagoras odmietali podsvetie, čo pravdepodobne podporilo vieru v prevteľovanie. Z tohto obdobia pochádza aj názor, že čarodejnice sa dokážu meniť na zvieratá. Zvláštnou udalosťou v starogréckom nábožensko-magickom živote boli mystériá, rituály venované rôznym mytologickým a náboženským postavám s množstvom magických prvkov. Zúčastniť sa na nich bolo dovolené len zasväteným. Takými boli, napr. Eleusinské^[57] a Orfické mystériá, alebo mystériá Bakchovho či Dionýzovho kultu. Medzi najznámejších stúpencov starogréckych mystérií patrili Platón a Pytagoras. Podľa legendy mágiu do Grécka priniesol Xerxésov dvorný mág Ostanés. Import cudzích magických a teologických predstáv začal grécko-perzskými vojnami, zosilnil Alexandrovými výbojmi a pokračoval v helenizme. Rovnako do gréckej mágie prúdili aj magické techniky a slová, ktoré vďaka cudzorodosti postupne degradovali a stali sa nezrozumiteľnými a skomolenými. V tejto podobe potom prešli do stredovekej a neskôr novovekej európskej mágie.^[58]

V starovekom Ríme sa náboženstvo a mágia spájala v jeden nerozdeliteľný celok. Vychádzala z názoru, že ľudská duša je nesmrteľná a v podsvetí sa môže zmeniť na génia alebo na daemona. Okrem chrámovej mágie existovala aj ľudová, ktorá sa od prvej odlišovala iba inou formou magických praktík, božstvá, démoni a ostatné bytosti, spolu s kozmologickým konceptom boli rovnaké. Magické úkony, ako vykladanie znamení (lat. omina), veštenie lósom alebo z letu vtákov (lat. auspicium), boli pravidelnými súčasťami náboženských rituálov. Podobne sa používali aj ďalšie spôsoby veštenia dnes už menej známe, ako napr. veštenie z vnútorností obetných zvierat (lat. haruspicium) alebo veštenie zo zobania posvätných sliepok. Najslávnejšia veštiareň bola v Tiburu (dnes tal. Tivoli). Rimania prikladali veľký magický význam blesku, rovnako ako pred nimi Etruskovia. Od nich prevzali aj ľudovú vieru v zlý pohľad, démonov a strašidlá, t. j. duše mŕtvych blúdiacich za trest po svete. Čarodejnice mohli lietať povetrím ako vtáci. Náboženská mágia predpokladala sústavný styk bohov so svetom. Používala obe formy mágie, tzn. homeopatickú a kontaktnú. Za veľmi dôležitú považovala rituálnu čistotu a obetu. Pred bohmi zastupoval rodinu otec a štát úradník, pretože podľa oficiálneho názoru štátna inštitúcia bola obrazom božského usporiadania sveta. Vďaka rímskej expanzii prenikal cudzí vplyv aj do rímskeho náboženstva, ktoré sa mu vôbec nebránilo, dokonca ho ochotne prijímalo. Pod územie ríše sa dostali aj miestne náboženstvá, spoločenstvá a skupiny, ktoré boli samostatnými nábožensko-magickými systémami, ako napr. židovské náboženstvo alebo gnostické náboženské skupiny.^[59] Svoju významnú úlohu zohrali aj filozofické smery, ktoré sa objavili v neskoršom období helenizmu, akými boli novoplatonizmus a hermetizmus.^[60]

Mágia v taoizme a budhizme

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bön

Podľa Kefera čínska mágia navršovala svoj magický repertoár s prichádzajúcimi filozoficko-náboženskými obdobiami. Základom je animizmus, ktorý sa v niektorých prvkoch prejavuje dodnes, a systematicky predpokladá, že v každej veci sídli duch šin, od kameňov až po hory, rieky a planéty. Nad čínskym animizmom sú navrstvené štyri učenia, ktoré tvorili čínsky náboženský a filozofický systém: Lao-c’ov taoizmus, Kchung-fu-c’ov konfucianizmus, budhizmu a lamaizmu. Mágia v Číne bola známa medzi všetkými sociálnymi vrstvami, pracovala so systémom duchov a preberala, príp. pridávala k nej formy oficiálneho náboženstva. Rozšírený bol kult mŕtvych.^[61]

Budhizmus pri svojej integrácii v Ázii absorboval časť magických techník pôvodných lokálnych nábožensko-magických tradícií.^[62] Napr. tibetský budhizmus včlenil niektoré magické spôsoby pôvodného bönu. Tento proces výstižne vykresľuje legenda o tibetskom svätcovi Milaräpovi, ktorý predtým, než sa stal vynikajúcim budhistickým lámom, bol vyučeným bönistickým čarodejom (tib. bönpa).^[63] Panteón bytostí, s ktorými narába tibetská mágia, je teda priamo spätý s tradičnou bönskou, tantrickou a lamaistickou kozmológiou. Podobne je rozvrstvený svet na množstvo úrovní a „svetov“ s určitými kvalitami, vlastnými bytostiam, ktoré ich obývajú. V náuke tibetského bönu sa po generácie odovzdávali praktické inštrukcie, ktoré obsahovali okrem psychomentálnych cvičení, posilňujúcich vôľu a vedomie, aj „mýty, legendy, magické rituály a úkony zamerané na liečenie a prosperitu,“ a zahŕňali tiež „rôzne očistné rituály (magické, prorocké, veštecké atď.).“^[64]

Mágia v hinduizme

Často sa tvrdí, že India je krajinou mágie, či už nadprirodzenej alebo prírodnej. Hinduizmus je jedným z mála náboženstiev používajúcich posvätné texty, ako napr. Védy, ktorých časti sa zaoberajú bielou a čiernou mágiou. V Atharvavéde sa spomínajú mantry, ktoré môžu byť použité rovnako pre dobrý, tak aj pre zlý úmysel. Slovo mantrik znamená doslovne „mág“, pretože mantrik obyčajne ovládal mantry, vzývania a kliatby, ktoré mohli byť použité pre dobrý alebo zlý úmysel. Veľa askétov po dlhom období pôstu a meditáciách údajne dosiahli stav, keď disponovali s nadprirodzenými schopnosťami. Napriek tomu si viacerí z nich zvolili možnosť ich nepoužívať a radšej sa zamerať na duchovnú premenu. Niektorí sidharovia tvrdili, že dokázali zázraky, ktoré by normálne boli nemožné.

Mágia a monoteizmus

Judaizmus, kresťanstvo a islam oficiálne považujú mágiu za zakázané čarodejníctvo a často trestali s rôznou tvrdosťou tých, ktorí sa ňou zaoberali. Ďalšou tendenciou v oficiálnych monoteistických náboženstvách bolo odmietanie všetkých magických prejavov ako podvodov a ilúzií. Gnosticizmus mal silný mystický náboj a popri mágii (amulety) používal aj teurgiu.

Judaizmus

Bližšie informácie v článkoch: Kabala a Hermetická kabala

Oficiálne židovské autority mali vďaka jednoznačnému výroku v Tóre vždy jasno. V (Exodus 22:18) je veta, ktorá sa priamo týka mágie: „Nenechaj čarodejnicu nažive.“ A aj niektoré ďalšie udalosti, ktoré sú popisované, majú jednoznačný odkaz, ako pristupovať k mágii. Veľmi známy je „magický“ súboj Mojžiša a Árona s egyptským faraónom a jeho kňazmi.^[65] Napriek tomu mágia existovala v rôznych úrovniach, od ľudovej až po „vysokú“ chrámovú.

Pri náboženských rituáloch, a aj vo všednom živote, sa zdôrazňovala rituálna čistota. Inštitút kňaza bol vyhradený Levitom, príslušníkom jedného z dvanástich hebrejských kmeňov. Veľkňazi mágiu prakticky používali napr. na divináciu kameňmi Urim a Thumin. Verili vplyvu hviezd na osud človeka, veštili z pečene alebo vody a pod. Magický panteón predpokladal dva svety, stojace proti sebe. Svet dobra, ktorý obývajú anjeli, t. j. božie sily, a svet zla, obývaný démonmi, z ktorých niektorí boli božstvá susedných národov. Tieto predstavy sa objavili neskoršie v stredovekej európskej mágii, rovnako ako sa dnes objavujú v klasickej forme západnej mágie.^[66]

Podľa tradície najväčším židovským mágom bol kráľ Šalamún, syn kráľa Dávida, povestný svojou múdrosťou. Ako svojho autora ho označujú, okrem iných diel, aj niektoré magické texty z prostredia stredovekej európskej mágie. Nemožno nespomenúť ani pražského Golema, ktorý je asi najznámejším produktom hebrejskej kabalistickej mágie. Jeho korene však siahajú až do starovekého Egypta, k vešebovi – soške služobníka, ukladanej vo väčšom počte do hrobu svojho pána.^[67]

Židovská mágia sa pokladá za článok, ktorý spája antické a novoveké magické tradície. Židovské náboženstvo je prísne monoteistické a tento fakt sa odzrkadľuje aj na systéme magických koncepcií a predstáv. Charakter striktne ortodoxného náboženstva mal za následok vznik „do neba volajúcich kabalistických špekulácií“. Za priameho predchodcu židovskej mágie sa dá pokladať staroegyptská, chaldejská a perzská mágia. Rovnako ako ony, aj hebrejská mágia bola založená na technikách sily slova. Jej východiskom bol filozofický koncept s jedným Bohom. Z praktických dôvodov ho bolo potrebné „rozdeliť“ na časti, ktoré symbolizovali archetypálne kozmologické kvality. Tie boli potom reprezentované, napr. božími menami (IHVH, Adonaj, El alebo Elohim) alebo inými, navzájom prepojenými systémami ďalších kabalistických mien a atribútov.^[66]

Kabala je v podstate židovská mystika, umožňujúca „veľmi presný popis transempirických skutočností a svetov“, ktorá však má množstvo praktických magických aplikácií.^[68] Všetky židovské magické (kabalistické) diela sú pseudoepigrafické. Sefer Raziel ha-Malach je astrologické dielo, z časti založené na magickom manuáli z neskoršieho staroveku. Sefer ha-Razim odovzdal podľa kabalistov anjel Raziel Adamovi po tom, čo bol vyhnaný z Raja. Sefer Zohar je pseudoepigrafické kabalistické dielo, ktoré v skutočnosti vzniklo pravdepodobne v stredoveku. Ďalším slávnym dielom je Sefer Jecira, ktorého vznik tradícia kladie do čias patriarchu Abraháma. Sklon klásť vznik pseudoepigrafických spisov do pradávna má svoj pôvod v apokalyptickej literatúre. Tá tvrdí, že ezoterické poznanie, ako napr. mágia, veštenie a astrológia, boli ľuďom odovzdané v ďalekej minulosti dvomi anjelmi, Azom a Azazelom, prípadne Azezelom a Uzazelom, ktorí „spadli“ z neba.^[69] Okrem týchto diel existujú ďalšie magické diela a grimoáre, väčšinou stredoveké, ktoré z judaizmu vychádzajú a hlásia sa k nemu, napr. Šiesta kniha Mojžišova, zaoberajúca sa evokačnými prostriedkami pre vyvolávanie duchov a anjelov.^[70]

Kresťanstvo

Bližšie informácie v článkoch: Západná mágia, Renesančná mágia a Grimoár

Kresťanské autority už od raných období hľadeli na mágiu v rôznych negatívnych škálach, od podozrenia až po priame odsúdenie. Ich snaha potlačiť prejavy mágie a čarodejníctva pomocou rozvinutej filozofickej protiargumentácie však zapríčinila vznik vlastých základov neskoršej stredovekej západnej mágie.^[71] Keď sa kresťanstvo stalo rímskym štátnym náboženstvom (od roku 313), mágia bola po čase postavená mimo zákon a začala byť hrdelným zločinom.^[72] Napriek tomu dodnes niektoré používané náboženské úkony sa dajú svojimi vonkajšími znakmi pokladať za magické, napr. uctievanie svätých pozostatkov alebo svätenie vody. Oproti tomu je zakázaná napr. nekromancia alebo goétia. Niektorí učení autori, ako napr. Johannes Hartlieb, zavrhli všetku magickú prax ako rúhanie sa Bohu, zatiaľ čo iní vykresľovali prírodnú mágiu (lat. magia naturalis), často sa v skutočnosti prelínajúcu s vtedajšou medicínou, ako činnosť, pri ktorej človek nehreší. Túto pozíciu zastával napr. Heinrich Cornelius Agrippa, jeden z najznámejších renesančných mágov. Známa postava Fausta vznikla z historickej postavy nemeckého mága Doktora Johanna Fausta zo 16. storočia a stala sa vďaka ľudovým príbehom prototypom vzdelaného mága, ktorý sa stal obeťou paktu s diablom (démonom Mefistofelom).^[73]

Charakter stredovekej mágie v kresťanskom prostredí vychádza zo židovskej a gréckej tradície, a sprostredkovane zo staroegyptského, babylonského a perzského vplyvu. Rovnako, ako aj súčasná klasická vetva západnej mágie, ktorá navyše priberá niektoré indické prvky.^[74]

Súčasný katechizmus katolíckej cirkvi zaraďuje veštenie a mágiu ako previnenie sa proti prvému prikázaniu.^[75] Zohľadňuje síce možnosť bohom inšpirovaného proroctva, ale odmieta „všetky formy veštenia.“^{[pozn 6]} Odsek o „magických a čarodejníckych úkonoch“ je menej dôrazný a špecifikuje „pokusy ovládnuť okultné sily“ s úmyslom „mať nadprirodzenú silu nad ostatnými“.^{[pozn 7][76]} Katechizmus vyjadruje aj pochybnosti nad niektorými rozšírenými javmi v ľudovom katolicizme, ale konkrétne ich nevymenováva.^{[pozn 8]}

V kontexte mágie a kresťanstva je známy novozákonný príbeh Šimona Mága zo Samárie (Skt. 2:8–24), ako sa snažil zapôsobiť svojou mágiou na ľudí a apoštolov.^[77] V ranom období kresťanstva boli samotní kresťania a hlavne Ježiš s apoštolmi obviňovaní pohanmi z mágie a čarov.^{[pozn 9]}

Islam

Každá diskusia o moslimskej mágii nastoľuje dve skupiny problémov. V prvom rade je mágia zakázaná najvyššími oficiálnymi náboženskými autoritami, rovnako ako v hlavných kresťanských kultúrach, tzn. problém jej legálnosti. V druhom rade je problematický preklad rôznych arabských pojmov slovom „mágia“, tzn. problém rôznorodosti a nesúrodosti dotknutých pojmov.

Teologický prístup islamu vychádza z výroku v Koráne. Druhá kapitola (Q 2:102) uvádza vysvetlenie pôvodu mágie vo svete.^[78] Text vyjadruje všeobecné opovrhovanie mágiou. Rozlišuje medzi zdanlivou (zázraky schválené Alahom) a skutočnou mágiou. Prvá je tá, ktorú používal Šalamún, Alahov prorok. On túto moc mal, pretože ho Alah požehnal.^[79] Druhou formou je tá, ktorú učia „zlí“ alebo al-šajatin. Slovo al-šajatin má dva významy: je ekvivalentom kresťanského pojmu Satan a v tomto prípade vyjadruje džina vyššej moci.^{[pozn 10]} Al-šajatin učili poznanie zla a „predstierali, že učia zákonom prírody a Alahovej vôle …“^[79] Podľa tejto viery, kto kráča po tejto ceste, odvracia sa od Alaha a nikdy nedosiahne nebo. Arabské slovo, ktoré sa v tomto texte prekladá ako „mágia“ alebo „čary“, je slovo sihr. Jeho etymologický význam znamená niečo ako „odvrátenie sa … veci od svojej prirodzenosti … alebo … niečo, čo je neskutočné a má nejasnú podobu …“^[80]. No podľa vážnosti, s akou sa úryvok zaoberá pojmom sihr, prezrádza, že Korán nepokladá tento pojem za nejasnú ilúziu. Nezhodu medzi manželmi a škodenie druhým, ktoré text spomína, sú veľmi skutočnými dôsledkami. V prvom tisícročí po Kr. sa sihr stal rozvinutým systémom v islamskej spoločnosti. V ňom mágovia tvrdili, „že mágia funguje pomocou duchov, ktorí sú podriadení mágovi.“^[81] Účinnosť systému vychádzala z viery, že každé písmeno v arabskej abecede, každé slovo, verš, alebo kapitola v Koráne, každý mesiac, deň, hodina a meno boli stvorené Alahom, teda má svojho anjela a svojho služobného ducha džina.^{[pozn 11]} Sihr učil poznať mená týchto entít, takže práve pomocou nich ich mohol človek ovládať.^[82]

Princíp fungovania mágie, podľa moslimských autorít, zavisí na zlom alebo dobrom úmysle mága. Zlí mágovia pracujú s uväznenými duchmi pomocou milodarov a paktov, ktoré urážajú Alaha. Dobrí mágovia, v kontraste s predchádzajúcimi, sa Alahovi podriaďujú a tešia ho, a preto Alah môže prikázať duchom plniť ich vôľu.^[83] Al-Buni popisuje tento proces nasledovne: Najskôr praktik musí mať očistenú dušu a odev. Keď zavolá príslušného anjela, tomuto anjelovi Boh udelí povolenie, aby vstúpil do služieb osoby, ktorá ho zavolala. Nakoniec praktik „nesmie použiť [sily anjela] … na nič iné, len vykonať to [t. j. účel operácie], čo poteší Boha.“^[84]

Magický koncept

Súčasný pokus o filozoficko-okultný model mágie rozlišuje štyri koncepty, ktorými sa snaží objasniť existenciu mágie a mechaniku jej procesov. Dnes už žiadny z nich nedokáže samostatne vysvetliť všetky magické javy, ktoré sú známe, preto sa tieto koncepty navzájom dopĺňajú a tvoria jeden celok.^[85][86]

• Démonologický koncept: Je najstarší a predpokladá objektívnu existenciu transempirických bytostí (entít, duchov). Bytosti majú podľa svojej charakteristiky individuálne vlastnosti, môžu byť človeku naklonené, alebo sa s ním budú stretať neradi, prípadne sa ho budú snažiť oklamať. Človek s nimi prichádza do kontaktu, vybavený potrebnými poznatkami, aby si z nich urobil priateľov alebo služobníkov. Takéto služby často nie sú zadarmo. Keď je entita mágovi zaviazaná, mág ju môže poslať splniť určitú úlohu podľa jej dosahu. Bytosť tiež môže žiadať starostlivosť alebo „potravu“, prípadne sa aj vzbúriť. Medzi laikmi je doteraz najrozšírenejšia táto predstava mágie. Používa ho šamanizmus, stredoveké magické systémy a tiež niektoré novodobé magické smery.
• Energetický koncept: Na prelome 18. a 19. storočia, vďaka znovuobjaveniu energetických procesov v živých organizmoch a ich vzájomných energetických interakcií, vznikol energetický koncept. Tak klasické démonologicko-animistické magické systémy prijali ďalšie filozofické predstavy, napr. indické učenie o čakrách. V tomto koncepte mágia pracuje s energiami, rozlišuje ich vibrácie, polarizuje ich, usmerňuje alebo rituálne nimi nabíja magické predmety. Pri práci je dôležité disponovať dostatkom energie, či už vlastnej, alebo získanej. Na nej závisí úspešnosť magickej operácie. V tomto koncepte neexistuje „vyššia bytosť“, ktorou by sa mág zaštítil, existuje len silnejší energetický zdroj, ku ktorému by sa mal mág dostať, obyčajne pomocou tranzu. Namiesto anjelov a démonov koncept pracuje s abstraktnejšími formami, t. j. energiami, ktoré nesú určitú charakteristiku kozmologických princípov a ich vlastností. Dôležité je tiež disponovať dostatkom vlastnej „živočíšnej“ energie a vycvičeným mimozmyslovým vnímaním.
• Psychologický koncept: Tento koncept vznikol z podobného podnetu ako predchádzajúci, koncom 19. a začiatkom 20. storočia, na základe nových vedeckých objavov. Predpokladá len subjektívnu existenciu transempirických bytostí a niektorými prvkami stojí na rozhraní démonologického a energetického konceptu. Neprináša nové mechanizmy, ale sťahuje magické javy z vonkajšieho sveta do vnútra ľudskej psychiky, čím sa vracia k animistickému pohľadu. Človek, ktorý pracuje s týmto konceptom sa stáva „psychonautom“, cestovateľom v krajine duše, ktorú poznáva a objavuje, a takáto prax ukazuje, že manipulácia s psychikou vedie k magickým výsledkom. Tento koncept najviac ladí s duchom dneška, aj keď individuálny pohľad väčšiny ľudí korešponduje ešte stále s démonologickým konceptom.
• Informačný koncept: Je najmladším konceptom a jeho vznik sa kladie do roku 1987. Zakladá sa na myšlienke, že každá energetická interakcia prebieha pomocou informácií, ktoré energiu usmerňujú. Tento predpoklad sa presadzuje aj v niektorých fyzikálnych teóriách. Informácie ľahko prekonávajú čas a priestor, pretože tu nemajú hmotu a energiu. Vôbec nezáleží na vzťahu s duchmi a ani na energetickom potenciáli mága, čo je dôležité, je ovládať techniky pracujúce s informáciami, ich vyvolávanie a prenášanie. Koncept pracuje s pojmom informačné pole, prostredníctvom ktorého sa napr. vysvetľujú aj účinky homeopatickej medicíny. Základom práce s informačným konceptom je umenie manipulácie s rôznymi druhmi informácií.

Magická prax

Bližšie informácie v článkoch: Animizmus, Šamanizmus a Západná mágia

K magickej praxi sa uchyľujú ľudia z rôznych dôvodov, sledujúc naplnenie kolektívneho alebo osobného zámeru. Pri uplatňovaní kolektívnych zámerov úmysel vychádza z ideologickej predstavy sveta a potrieb spoločnosti, napr. zaobstaranie potravy, pripomenutie významných kozmických momentov alebo zosobnených predstáv. Medzi individuálnymi dôvodmi býva obrana proti skutočnému alebo domnelému nebezpečenstvu, obrana proti chorobe, túžba po prostriedkoch a moci, sexuálnom uspokojení, alebo po nekonvenčnom poznaní. Ak niekto chce využívať magickú paradigmu na uplatnenie svojho vplyvu na okolie, mal by disponovať určitými špecifickými vlastnosťami a schopnosťami, ktorých definície sa rôznia. Vždy však musí absolvovať určitý druh výcviku alebo prerodu, aby bol schopný dosahovať stavy zmeneného vedomia, príp. tranzu, či už sa nachádza v kultúrnom prostredí šamanistickej mágie alebo vo svete západnej technokratickej civilizácie.^[87][88]

Zmenený stav vedomia

Mág pri magickom úkone používa rôzne podporné prostriedky zosilňujúce jeho vnemy a meniace jeho vedomie: výtvarné vyobrazenia, symboly, svetlá a oheň; bubnovanie, hudbu, hlas a spev; vône a kadidlá; magické predmety a nástroje; rituálne jedlá; ďalej chemické stimulanty nervovej sústavy ako narkotiká, halucinogény alebo enteogény; fyzické cvičenia, rituály a tanec. Ich konkrétna forma závisí od kultúrnej a magickej tradície. Okrem toho mág používa rôzne špeciálne vyvinuté psychomentálne techniky, vlastné jednotlivým kultúram, spoločenstvám a magickým systémom, pomocou ktorých dokáže dosiahnuť mentálne stavy, zintenzívňujúce magickú činnosť. Podľa českého okultistu Josefa Veselého jedna z mála vecí, na ktorých sa zhodne väčšina magických škôl a autorít, je názor, že je takmer nemožné magicky pôsobiť v bežnom stave vedomia. V podstate vôľa a imaginácia sú jedinými skutočnými pracovnými nástrojmi mága. Rituálom sa usmerňuje magická imaginácia a aktivuje vôľa. Podľa Veselého je vo svojej podstate každá magická činnosť rituálnou mágiou.^[89]

Zo súčasného neuropsychologického pohľadu, vyjadreného pojmami Johna C. Lillyho, je tradičná mágia súborom techník, ktoré dokážu meniť zameranie a obsah vedomia. Je to spôsob programovania ľudského biopočítača. Jedna časť techník mení ohnisko vedomia, ako napr. dychové cvičenia, pohlavná zdržanlivosť, tanec, narkotiká, vyčerpanie, pôst, fyzická bolesť, hudba (bubnovanie, spievanie, atď.), senzorická deprivácia, sexuálna činnosť, nespavosť a predstavivosť. Druhá časť techník mení obsah vedomia, ako hypnóza, predstavovanie si farieb a archetypov, a senzorická saturácia (zariekanie, recitácia mantier, predstavovanie si symbolov atď.). „Mágia môže byť braná ako pragmatický spôsob menenia ľudskej psychiky a cez ňu aj okolitého sveta. … Trojitý vzťah medzi vedomím, informáciami a energiou naznačuje, že čím väčšia je pozornosť, tým viac je dostupnej energie a informácií.“^[90] Mágia poskytuje metódy menenia vnímania sveta, ktoré sú založené na základoch našej ľudskej štruktúry a našej schopnosti používať symboly a jazyk.^[91]

Základné techniky a delenia

V mágii všetkých svetových kultúr, historických alebo súčasných, sú niektorým predmetom prisudzované určité magické vlastnosti a sú vhodným spôsobom začleňované do magických postupov a obradov. Magické vlastnosti takýchto objektov sa obyčajne odvodzujú homeopaticky, t. j. podľa určitých podobných (analogických) znakov. Príkladom môže byť predpoklad, že plodná žena vyvoláva plodnosť rastlín,^[92] nekromancia (vyvolávanie mŕtvych) pomôže živým,^[93] niektoré výnimočné zvieracie vlastnosti^[94] a vlastnosti svojho protivníka^{[pozn 12]} môže človek magicky získať, alebo polodrahokamy a drahokamy vďaka svojim predpokladaným magickým vlastnostiam môžu slúžiť ako amulety alebo talizmany.^[95]

Najznámejším príkladom magickej techniky je zaklínanie, rituálna formula, ktorej úmyslom je dosiahnuť stav zmeneného vedomia účastníkov. Zaklínanie pozostáva z niekoľkých súčastí, ktoré sa rôznia podľa účelu a charakteru operácie. Ďalším príkladom je dobre známa magická technika divinácie, resp. veštenia, ktorou sa hľadajú určité informácie z minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Existujú rôzne typy divinácie: astrológia (z postavenia astronomických objektov), auguria (z letu vtákov), kartomancia (z karát), chiromancia (z dlane), prútikárstvo, geomancia (zo zeme), pomocou knihy I-ťing, z prírodných znamení, z kryštálovej gule, alebo z tarotu. Nekromancia je technika homeopatickej mágie^[93], ktorá pomocou vzývania duchov a duší mŕtvych umožňuje komunikáciu s nimi. Jedným z účelov je získať informácie, tzn. že ide o určitý druh veštenia, iným zase ovládať transempirické entity k dosiahnutiu čiastkových cieľov zaklínania. Známou a všeobecne rozšírenou magickou technikou je pôsobenie prostredníctvom talizmanov a amuletov. Amulety sú považované za prostriedky, ktoré ochraňujú pred negatívnym vplyvom a talizmany za prostriedky, ktoré pozitívny vplyv priťahujú. Častým talizmanom v prostredí západnej mágie je, napr. predmet v tvare staroegyptského anchu alebo hexagramu, vo východnej mágii zase svastiky alebo jin-jang symbol (tchai-ťi).^[96][97]

Nasledujú najdôležitejšie delenia mágie a jej techník. Existuje množstvo ďalších, vychádzajúcich z iných magických tradícií, spôsobov a vlastností.

• Kategorizácia mágie na základe spoločensky daných morálnych noriem na bielu a čiernu, je základným rozlíšením, ktoré platí naprieč celým spektrom magických foriem, napr. v mágii sibírskych šamanov^[98] alebo v západnej mágii novoveku^[99].
• Techniky mágie sa dajú kategorizovať aj vyššie uvedeným Frazerovým delením sympatetickej mágie, na mágiu homeopatickú, ktorá vo svojich úkonoch napodobňuje zamýšľaný cieľ, a kontaktnú, ktorá účinok získava dotykom s časťou objektu, na ktorý sa pôsobí.^[7]
• Iným rozšíreným delením mágie, už za staroveku, bolo delenie na prírodnú (lat. naturalis) a nadprirodzenú (lat. innaturalis). Prírodná mágia mala blízko k vtedajšej vede (najmä medicíne), alebo tvorila jej odvetvie, a narábala so skrytými („okultnými“) prírodnými silami. Nadprirodzená mágia oproti tomu mala blízko k náboženstvu a jej objektom mali byť bytosti ako démoni, anjeli alebo mŕtve duše.^[99][100]
• Medzi ďalšie kategórie mágie možno zaradiť kritérium predmetu magickej práce, ktorými môžu byť vysoké božské entity alebo nižší duchovia, t. j. teurgia a goétia, resp. tzv. vysoká a nízka mágia.^[101]
• Podobné kritérium, len podľa spoločenského umiestnenia, rozdeľuje mágiu na chrámovú a ľudovú. Tieto druhy sa od seba odlišujú okrem miesta konania, aj svojimi konkrétnymi návodmi a prostriedkami, ktorými operujú.
• Podľa prejaveného výsledku sa dá mágia deliť na tzv. manifestačnú a subtílnu. V prvom prípade výsledok sa objavuje hneď, v druhom postupne a nenápadne.

Magické tradície

Magická prax sa dá rozdeliť podľa tzv. tradícií, ktoré v tomto kontexte predstavujú sústavy magickej viery a činnosti, ktoré sa týkajú rôznych kultúrnych skupín a tradičných línií. Niektoré z nich sú veľmi svojrázne a kultúrne vymedzené. Iné sú viac eklektické alebo synkretické. Tu sú príklady niektorých ľudových magických a nábožensko-magických tradícií:

Poznámky

Referencie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Magie (esoterismus) na českej Wikipédii, Magic (paranormal) na anglickej Wikipédii a Magie (surnaturel) na francúzskej Wikipédii.

Pozri aj

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mágia (okultizmus)

Literatúra

Primárna

• Al-Nadim, Muhammad ibn Ishaq (1970), The Fihrist of al-Nadim, New York: Columbia University Press 
• Bowie, Fiona (2008), Antropologie náboženství, Praha: Portál, ISBN 978-80-7367-378-9 
• Doumato, Eleanor Abdella (2000), Getting God’s Ear: Women, Islam, and Healing in Saudi Arabia and the Gulf, New York: Columbia University Press 
• El-Shamy, Hasan (nepublikované), Folk Beliefs and Practices in Egypt 
• Eliade, Mircea (2004), Šamanismus a archaické techniky extáze, Praha: Argo, ISBN 80-7203-153-8 
• Eliáš, Oldřich (1996), Golem: Historická studie, Praha: Půdorys, ISBN 978-80-86018-00-3 
• Frazer, James George (2007), Zlatá ratolest, Praha: Aleš Čeněk, ISBN 978-80-7380-017-8 
• Jung, Carl Gustav; Storr, Anthony (1999), Essential Jung, Princetown University Press, ISBN 0-691-02935-0 
• Gibb, H. A. R.; Kramerst, J. H. (1965), Shorter Encyclopedia of Islam, Ithaca: Cornell 
• Kampf, Erich (1894), The Plains of Magic, Konte Publishing 
• Kefer, Jan (1991), Syntetická magie, Praha: Trigon, ISBN 80-85320-18-5 
• Kieckhefer, Richard (2005), Magie ve středověku, Praha: Argo, ISBN 80-7203-660-2 
• Kolesa, Petr (2008), „Buddhistická magie“, in Zajíček, Samuel, Magie dnes, Praha: Malvern, ISBN 978-80-86702-36-0 
• Ibn Chaldún (1984), Al-Mukaddina, Bratislava: Tatran 
• Luck, Georg (1985), Arcana Mundi – Magic and the Occult in the Greek and Roman Worlds, Baltimore: The Johns Hopkins University Press 
• Mackaharic, Draja (2001), Praktická magie, Praha: Pragma, ISBN 80-7205-802-9 
• Mauss, Marcel (2001), A General Theory of Magic, Routledge, ISBN 978-0-415-25396-3 
• Nakonečný, Milan (1999), Magie v historii, teorii a praxi, Praha: Vodnář, ISBN 80-85255-12-X 
• Nakonečný, Milan (2001), Lexikon magie, Praha: Ivo Železný, ISBN 80-237-3612-4 
• Regardie, Israel (2002), The Golden Dawn: The Original Account of the Teachings, Rites & Ceremonies of the Hermetic Order, St. Paul, MN: Llewellyn Publications, ISBN 978-0-87542-663-1 
• Soukup, Václav (2005), Dějiny Antropologie, Praha: Karolinum, ISBN 80-246-0337-3 
• Smith, A. (1975), Porphyry’s Place in the Neoplatonic Tradition: A Study in Postplotinian Neoplatonism, Springer, ISBN 90-247-1653-5 
• Thomas, N. W. (1910), „Magic“, Encyclopedia Britannica 
• Thorndike, Lynn (1923–1958), A History of Magic and Experimental Science, New York: MacMillan 
• Veselý, Josef (2001), Magie, Praha: Vodnář, ISBN 80-86226-30-1 
• Veselý, Josef (2004), Sedm pekelných inteligencí v proměnách faustovské magie, Praha: Vodnář, ISBN 80-86226-45-X 
• Veselý, Josef (2005), Magie pro pokročilé, Praha: Vodnář, ISBN 80-86226-51-4 
• Veselý, Josef (2007), Příručka vysoké magie, Praha: Vodnář, ISBN 978-80-86226-75-0 
• Wangyal, Tenzin (2009), Zázraky přirozené mysli, Praha: DharmaGaia, ISBN 978-80-86685-90-8 
• Whitcomb, Bill (2007), The Magician’s Companion, Woodbury, Minnesota: Llewllyn Publications, ISBN 978-0-87542-868-0 

Sekundárna

• Beck, Peggy; Waters, A. L. (1977), The Sacred: Ways of Knowledge, Sources of Life, Dine College Print, ISBN 0-912586-24-9 
• Blofeld, John (2000), Taoism: The Road to Immortality, Shambhala, ISBN 1-57062-589-1 
• Brier, Bob (1998), Ancient Egyptian Magic, Harper Paperbacks, ISBN 0-688-00796-1 
• Campbell, Joseph (1993), Myths to Live By, Penguin, ISBN 0-14-019461-4 
• Eliade, Mircea (1994), Rites and Symbols of Initiation, Spring Publications, ISBN 0-88214-358-1 
• Eliade, Mircea (2008), Dějiny náboženského myšlení, 1, Praha: Oikoymenh, ISBN 978-80-7298-288-2 
• Eliade, Mircea (1995), Dějiny náboženského myšlení, 2, Praha: Oikoymenh, ISBN 80-86005-19-4 
• Eliade, Mircea (1995), Dějiny náboženského myšlení, 3, Praha: Oikoymenh, ISBN 80-86005-53-4 
• Eliade, Mircea (2008), Dějiny náboženského myšlení, 4, Praha: Oikoymenh, ISBN 978-80-7298-282-0 
• Eliáš, Oldřich (1997), Magie a démonologie ve staré Babylonii, Pezinok: Formát, ISBN 80-967469-9-5 
• Evans-Wentz, Walter Yeeling (1967), Tibetian Yoga and Secret Doctrines, Oxford University Press, ISBN 0-19-500278-4 
• Gonzalez-Wipper, Migene (2007), Santeria: African Magic in Latin America, Original Publications, ISBN 0-942272-04-8 
• Harner, Michael (1990), The Way of Shaman, HarperOne, ISBN 0-06-250373-1 
• Johari, Harish (1988), Tools of Tantra, Destiny Books, ISBN 0-89281-055-6 
• Lexa, František (1996), Staroegyptské čarodějníctví, Praha: Anomal, ISBN 80-901474-3-7 
• Lilly, John C. (1978), Simulations of God: The Science of Belief, Bantam USA, ISBN 0-553-02442-6 
• Lilly, John C. (2004), Programming the Human Biocomputer, Ronin Publishing, ISBN 1-57951-065-5 
• Nicholson, Shirley (1987), Shamanism, Quest Books, ISBN 0-8356-0617-1 
• Parker, Robert (2005), Polytheism and Society at Athens, Oxford University Press, ISBN 978-0-19-927483-3 
• Schele, Linda; Miller, Mary Ellen (1992), The Blood of Kings: Dynasty and Ritual in Maya Art, George Braziller, ISBN 0-8076-1278-2 
• Seabrook, William Buehler (1997), Ostrov černých kouzel, Praha: Dauphin, ISBN 80-86019-45-4 
• Shah, Idries (1993), Oriental Magic, Penguin, ISBN 0-14-019464-9 
• Taylor, Edward Burnett (2007), Primitive Culture, 1, Kessinger Publishing, LLC, ISBN 0-548-12821-9 
• Taylor, Edward Burnett (2007), Primitive Culture, 2, Kessinger Publishing, LLC, ISBN 0-548-12822-7 
• Tegtmeier, Ralph (1991), Models of Magic, http://paranormal.se/mirror/bbs_textfiles/occult/OTO/model.occ, dost. 19. apríl 2009 
• Tyson, Donald (1992), Rune Magic, St. Paul, MN: Llewellyn Publications, ISBN 0-87542-826-6 
• Woodroffe, John (1974), The Serpent Power: The Secrets of Tantric and Shaktic Yoga, Dover Publications, ISBN 0-486-23058-9 
• Woodroffe, John (2001), Sakti and Sakta, Chennai, India: Ganesh & Co., ISBN 81-85988-03-X 
• Zajíček, Samuel, ed. (2008), Magie dnes, Praha: Malvern, ISBN 978-80-86702-36-0 
• Zelený, Mnislav (2007), Malá encyklopedie šamanismu, Praha: Libri, ISBN 978-80-7277-276-6 

Externé odkazy

• „Occult Art, Occultism“ (anglicky), Catholic Encyclopedia, http://www.newadvent.org/cathen/11197b.htm, dost. 19. apríl 2009 
• „Witchcraft“ (anglicky), Catholic Encyclopedia, http://www.newadvent.org/cathen/15674a.htm, dost. 19. apríl 2009 
• Borchardt, Frank L. (1990), „The Magus as Renaissance Man“ (anglicky), Sixteenth Century Journal 21 (1): 57–76, http://www.compilerpress.atfreeweb.com/Anno%20Borchardt%20Magi.htm, dost. 19. apríl 2009 
• Carrithers, Walter A. (anglicky), Magic Black Versus Magic White, http://www.blavatskyfoundation.org/MagicBlackversusMagicWhite.pdf, dost. 9. apríl 2009  (Kritický článok o H. P. Blavatskej a mágii tantistických škôl indo-tibetského budhizmu.)