Spoluhláska

 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {pracuje sa} pre nečinnosť. (14. 5. 2021)

Spoluhláska alebo konsonant je hláska, ktorá:

  • z fyziologického hľadiska: je tvorená prechodom vzduchového prúdu rečovými ústrojmi tak, že premáha rozličné prekážky
  • z akného hľadiska: má nízku mieru sonórnosti (nižšiu ako samohláska) a má šumovú (neperiodickú) zložku
  • z gramatického hľadiska: nie je slabikotvorná

Základné pomocné znaky vo fonetike

  • hláska sa značí []
  • fonéma sa značí // (fonéma je pojem podobný pojmu hláska, ale nie je s ním zhodný - pozri fonéma)
  • písmeno sa značí bez akýchkoľvek zátvoriek, alebo sa značí <> (pričom niekedy sa rozlišuje < > na označenie grafu a « » na označenie grafémy)

Slovenčina

Zoznam a transkripcia

Spoluhlásky (=spoluhláskové zvuky)

V slovenčine existujú nasledujúce spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. spoluhláskové zvuky), čiže spoluhláskové hlásky:[1][2]

[b], [c], [č], [d], [ď], [dz], [dž], [f], [g], [h], [x] (<ch>), [ɣ] (<ch>), [j], [ʝ] (<j>), [ĭ] (<j>, <i>), [k], [l], [l̥] (<l>), [ĺ], [ľ], [m], [m] (<m>), [n], [ȵ] (<n>), [ŋ] (<n>), [n] (<n>), [ň], [p], [r], [r̥] (<r>), [ŕ], [s], [š], [t], [ť], [w] (<v>), [v] (<v>, <w>), [ŭ] (<v>, <w>, <u>), [z], [ž]

Ak znak hlásky nie je zhodný s príslušným písmenom (t.j. s tzv. spoluhláskovým písmenom), je v tomto zozname príslušné písmeno uvedené v okrúhlej zátvorke (napr. hláske [v] zodpovedajú písmená <v> a <w>). Väčšina uvedených hlások je zároveň fonémou; ak by sme pracovali s fonémami písali by sme teda /b/, /c/ atď. Tento článok pracuje iba s hláskami.

V tomto zozname je použitá bežná slovenská fonetická transkripcia. Existujú varianty tejto transkripcie a okrem toho existuje alternatívna transkripcia podľa IPA. Podrobnosti o týchto iných transkripciách a o fonémach pozri v článku Fonetika a fonológia slovenčiny.

Spoluhláskové písmená

V slovenčine existujú tieto spoluhláskové písmená (=spoluhláskové grafémy, nepresne označované ako spoluhlásky):

b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch, j, k, l, ľ, ĺ, m, n, ň, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, v, w, x, z, ž.

Alternatívne (pozri vyššie) by sme tu mohli písať <b> či «b», <c> či «c» atď.

Osobitné postavenie tu majú znaky i a u, ktoré sú inak primárne samohláskovými písmenami, ale v určitých postaveniach vyjadrujú spoluhlásky, a to [ĭ] (napr. v slove detail) a [ŭ] (napr. v slove peknou).

Delenia

Tabulárny prehľad niektorých základných delení

Nižšie uvedená tabuľka je jednou z mnohých možností tabuľkového zobrazenia niektorých tradičných delení spoluhlások spisovnej slovenčiny. Spoluhlásky sú vyjadrené pomocou slovenskej transkripcie (ekvivalenty v IPA pozri v článku Fonetika a fonológia slovenčiny). Tabuľka pochádza primárne z (Kráľ a Sabol 1989).

bilabiálne
(= oboj-
perné,
perno-
perné) 		labio-
dentálne
(= perno-
zubné) 		pre-
alveolárne
(= predo-
ďasnové,
alveolárne v už. zmysle,
ďasňové v už. zmysle) 		post-
aveolárne
(= zadoďasnové) 		palatálne
(= tvrdo-
podnebné,
predo-
podnebné,
mäkké) 		velárne
(=mäkko-
podnebné,
zado-
podnebné) 		laryn-
gálne
(=hrta-
nové) 		 
neznelé párové (čisto) šumové [p] [f] [t] [s] [c]     [š] [č] [ť] [k] [x]   ústne
znelé šumovo-tónové [b]     [w] [d] [z] [ʒ]     [ž] [ǯ] [ď]     [g] [ɣ] [h]
nepárové                         [ʝ]
[j] 		     
tónové
(=zvučné,
sonórne) 		  [ŭ]   [v]       [r]
[r̥]
[ŕ] 		[l]
[l̥]
[ĺ] 		      [ľ] [ĭ]      


[m] [ɱ] [n] [ȵ] [ň] [ŋ] [n] nosové
Z Ú-V Z Ú-V Z Ú-V ZÚ Ú-K Ú-B Ú-V ZÚ Z Ú-B Ú-V Z Ú-V Ú-V  

Vysvetlivka skratiek:
Delenie spoluhlások podľa miesta artikulácie:

  • Z = záverové spoluhlásky (=okluzívy)
  • ZÚ = záverovo-úžinové spoluhlásky (=polozáverové spoluhlásky, afrikáty)
  • Ú = úžinové spoluhlásky v širšom zmysle (=konstriktívy v širšom zmysle):
    • V = vlastné úžinové spoluhlásky (=úžinové spoluhlásky [=konstriktívy] v užšom zmysle) a nosové úžinové spoluhlásky
    • B = bokové spoluhlásky (=laterály)
    • K = kmitavé spoluhlásky (=vibranty)

Delenie podľa účasti hlasu (teda podľa párovosti a znelosti)[3]

párové nepárové
znelé spoluhlásky [b] [d] [ď] [g] [ʒ] [ǯ] [w] [z] [ž] [ɣ],[h] [m] [m] [n] [ȵ] [ŋ] [n] [ň] [l] [l̥] [ĺ] [ľ] [r] [r̥] [ŕ] [v] [ŭ] [j] [ʝ] [ĭ]
neznelé spoluhlásky [p] [t] [ť] [k] [c] [č] [f] [s] [š] [x] – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

De facto do tabuľky medzi párové spoluhlásky patrí aj zvuk písmena x, t.j. [gz] (znelé) - [ks] (neznelé); tento zvuk (teda ks či gz) však nie je jedna (spolu)hláska, ale dve (spolu)hlásky vedľa seba.

Delenie podľa zvučnosti

  • sonóry (zvučné spoluhlásky, tónové spoluhlásky) sú nepárové spoluhlásky plus tzv. polosamohlásky: i, u.
  • nezvučné spoluhlásky = párové spoluhlásky

Delenie podľa spôsobu artikulácie

úžinové spoluhlásky f v s z c dz š ž č dž j ch h
záverové spoluhlásky p b m t d n ť ď ň k  1   

Zo záverových sú m, n, ň tzv. nosové spoluhlásky

Pravopisné delenie spoluhláskových písmen

Spoluhláskové písmená (nepresne nazývané spoluhlásky)[4][5]:

  • tvrdé spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách y (a nie i). Sú to: d, t, n, l, k, g, h, ch.
  • mäkké spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách i (a nie y). Sú to: všetky spoluhlásky s mäkčeňom (čiže ď, ť, ň, ľ, č, dž, š, ž) + c, dz, j. Treba poznamenať, že pred i/í (a e) sa namiesto ď, ť, ň, ľ píše d, t, n, l.
  • obojaké spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách v niektorých prípadoch i (a nie y) a v iných prípadoch (v tzv. vybraných slovách) y (a nie i). Sú to: b, m, p, r, s, v, z, (f). Známa pomôcka na zapamätanie týchto spoluhlások sú prvé slová vety: Brat má pri robote svoje vlastné zvyky.

Odlišný je pojem mäkké spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. mäkké spoluhláskové zvuky, nie mäkké spoluhláskové písmená), ktorý je iným označením pre palatálne spoluhlásky - porov. vo veľkej tabuľke vyššie.

Slabikotvornosť

V slovenčine môžu byť niektoré spoluhlásky aj slabikotvorné, a teda z gramatického hľadiska samohláskami. Sú to [r̥], [ŕ], [l̥] a [ĺ]. Hláska m je (podľa niektorých názorov) slabikotvorná len v slovách hm a hmkať.

Poznámky


Zdroje

  1. ↑ Kráľ 2009, s. 38
  2. ↑ Pavlík 2004, s. 87–109
  3. ↑ Kráľ (2009, s. 40, 54)
  4. ↑ mäkké spoluhlásky; obojaké spoluhlásky; tvrdé spoluhlásky. in: Encyklopédia jazykovedy. 1993
  5. ↑ ORAVEC J., LACA, V. Príručka slovenského pravopisu pre školy. 1986, S. 7-17

Pozri aj

Literatúra