Tatranská Polianka

Tatranská Polianka
Tatranská osada
Bývalé Guhrove sanatórium
Štát	Slovensko
Región	Prešovský
Historický región	Spišská župa
Rieka	Velický potok
Nadmorská výška	1 005 m n. m.
Súradnice	49°07′25″S 20°11′00″V / 49,123626°S 20,183240°V / 49.123626; 20.183240
Obyvateľstvo	162 (2023)
založenie osady	1884
Primátor	Ing. Ján Mokoš (NEKA [1])
Časové pásmo	SEČ (UTC+1)
- letný čas	SELČ (UTC+2)
PSČ	062 01
Tel. predvoľba	+421-52
EČV	PP
Poloha mesta v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Tatranská Polianka
Webová stránka: www.vysoketatry.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Tatranská Polianka (maď. Tátraszéplak, nem. Weszterheim, poľ. Tatrźanska Polanka) je liečebná osada v ústí Velickej doliny, na juhozápadných úbočiach Slavkovského štítu, vo výške 1 005 m n. m. Rozkladá sa na oboch stranách Cesty slobody medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. Z osady smerom na juh odbočuje vedľajšia cesta do Svitu.

Tatranská Polianka patrí medzi najstaršie tatranské osady. Okolie osady bolo osídlené už v praveku. Na priľahlej Žltej stene (1 020 m n. m.), ináč čelnej moréne Velickej doliny, bolo okolo prelomu nášho letopočtu opevnené sídlisko ľudu púchovskej kultúry. Priestor, na ktorom vyrástla Tatranská Polianka, sa už pred výstavbou volal Polianka. Pôvodný a do konca prvej svetovej vojny hodne zaužívaný názov bol podľa jej zakladateľa Weszterovo. Úradný názov od začiatku 90. rokov až do konca uhorského štátu znel Széplak (Pekný Domov). Osade priznali v roku 1919 miestny názov odvodený z historického pomiestneho názvu Polianka v znení Tatranská Polianka.^[1][2][3]

V roku 1881 kúpili veľkoslavkovskí švagrovia Pavol Weszter, Michal Guhr a Samuel Nitsch od potomkov Mariássyovcov lúku zvanú Polianka, na ktorej už od 70. rokov 19. storočia stála gerlachovská obecná horáreň. V roku 1884 dal Pavol Weszter neďaleko nej postaviť poľovnícku chatu, v ktorej poskytoval občerstvenie pre vtedajších turistov. Táto chata s terajším názvom Sosna slúži dodnes rekreačným účelom.

V roku 1888 vznikli tri drevené hrázdené turistické domy Mariana, Themis (podľa starogréckej bohyne spravodlivosti a poriadku, zobrazovanej so zaviazanými očami, váhami a rohom hojnosti) a Tusculum (podľa starovekého mesta v stredotalianskom Latiu), podľa projektov architekta Gedeona Majunkeho zo Spišskej Soboty. Dnes tieto budovy patria minulosti. Veľká budova postavená v roku 1893, ktorá slúžila ako reštaurácia stojí dodnes pri zákrute Cesty slobody smerom na Starý Smokovec. Ďalšia budova bola postavená roku 1894 pod názvom Millenium, potom Dukla, dnes Mariana. Od roku 1903 tu už stál i kúpeľný dom s dnešným názvom Limba, s centrálnym vykurovaním.

Osada mala spočiatku charakter odpočinkového bodu na ceste medzi Smokovcami a Štrbským Plesom. Pritom slúžila rekonvalescencii a zároveň ako turistické východisko do Velickej doliny a okolia. Toto podnikanie však Wesztera neuspokojovalo a vidiac liečebné výsledky Nového Smokovca, postaral sa o to, aby jeho synovec a syn jedného zo zakladateľov osady Michal Guhr (mladší), vyštudoval medicínu. Po vyštudovaní a náležitej praxi viedol Michal Guhr od roku 1902 klimatické sanatórium.^[1][3][2]

V roku 1903 pribudla budova Tivoli (dnešná Orava). V rokoch 1906 – 1908 vybudovali I. časť sanatória a zaviedlo sa elektrické osvetlenie osady.

V roku 1910 bol adobudovaná veľká jedáleň a v roku 1912 sa zaviedlo ústredné kúrenie do všetkých budov. V tom istom roku získala Tatranská Polianka aj železničné spojenie.

Po 1. svetovej vojne došlo k modernizácii jestvujúcich zariadení a k novej výstavbe. V rokoch 1919 – 1920 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia najmä vnútorného zariadenia, ktoré sa vo všetkých budovách podriadilo liečbe pacientov. Roku 1924 sa uskutočnila dostavba sanatória na dnešnú podobu starej budovy. Zriadila sa kanalizácia a vodovod. Kuchyňa s jedálňou bola dobudovaná v roku 1910, nové sanatórium sa postavilo roku 1932 a kaviareň so spoločenskými miestnosťami a vstupnou halou sa dobudovali v roku 1934. V roku 1933 Dr. Guhr zomiera a sanatórium prevzal Dr. Nitsch a po ňom národná správa.^[2].^[1][3]

V roku 1948 sanatórium preberá Riaditeľstvo pre cestovný ruch. V rokoch 1945 – 1950 sa potlačila liečebná funkcia sanatória a viac sa preferuje rekreačný charakter. V roku 1948 bolo sanatórium Dr. Guhra znárodnené. 1. mája ho preberá štátna zdravotná správa a pripája k nemu blízky bývalý penzión Dezidera Reicherta (dnes Tatranský Domov) postavený v roku 1912 a predurčuje ho pre liečbu tuberkulózy. Po jej ústupe od roku 1975 sa ústav sústreďuje na liečenia nešpecifických chorôb horných ciest dýchacích.

Okrem liečebných zariadení boli postavené i budovy: vila Hermína (dnes Detva) v roku 1914, vila Kuntsch (dnes Turiec) v roku 1932. V rokoch 1953 – 1970 sa rekonštruovali a prestavovali staré budovy, dobudovali sa kotolne a inžinierske siete. Z novších stavieb pribudli bytovky v roku 1970 a ďalšie v roku 1983, slobodáreň a služby s kaviarňou v roku 1985. V roku 1991 bola dokončená rekonštrukcia budovy Mariana. V súčasnej dobe prebieha rekonštrukcia budovy Orava.

Po druhej svetovej vojne bolo Sanatórium Dr. Guhra premenované na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra, n.o. vrátilo 13. novembra 2003 transformáciou štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú organizáciu, poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

V roku 1898 sa letovisko v Tatranskej Polianke mení na liečebný podnik, pod vedením Dr. Michala Guhra.

Liečba sa zameriavala na fyzikálne liečebné metódy a to najmä na klimatoterapiu, vodoliečbu a elektroliečbu. Liečili sa tu nervové ochorenia, choroby štítnej žľazy a chudokrvnosť.

Po I. svetovej vojne sa začalo s prijímaním pacientov s TBC, izolovaných v budove Tivoli. Systematická liečba tuberkulózy sa začala v roku 1950 za nepriaznivých podmienok, kedy chýbalo vybavenie pre diagnostiku a terapiu. Liečebňa sa dobudovávala po medicínskej stránke, aby mohla slúžiť pre komplexnú liečbu. Spočiatku to bola éra pokojovej liečby a doznievajúcej kolapsoterapie, zhruba od roku 1950 do roku 1956. Pokojová liečba spočívala v tom, že pacienti okrem nočného spánku ležali denne 8 – 9 hodín na lôžku. Účinným terapeutickým zákrokom bolo zakladanie pneumothoraxu a pneumoperitonea, z chirurgických zákrokov thorakoplastika, pneumolýza, plombáž. V tomto období sa začína aplikovať STM, PAS, INH. Týchto liekov bol však nedostatok. Roky 1956 až 1960 boli érou aktívnej chirurgickej liečby, najmä resekčnej. Samotné sanatórium nemalo chirurgické oddelenie, pacienti sa tu pripravovali na zákrok a po zákroku sa doliečovali. V rokoch 1960 až 1970 sa intenzívne začala využívať AT liečba. Tieto roky sú aj rokmi výrazného úbytku tejto choroby.^[4][5]Od začiatku 70. rokov sa v sanatóriu liečia pacienti s nešpecifickými respiračnými chorobami, ako astma, chronická bronchitída, rôzne druhy alergií a podobne.

Wolkrova Polianka je celoslovenským literárnym podujatím mladej generácie slovenských básnikov. Uskutočňuje každoročne vo Vysokých Tatrách. Miesto a termín konania, podujatie po obsahovej a organizačnej stránke zabezpečuje Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska.^[6]

Nachádza sa tu aj digitálna galéria Poliankovo, ktorú otvorili na jar 2019.

• Michal Guhr (1873 – 1934), lekár
• Andor Borúth (1873 – 1955), maliar
• Jiří Wolker (1900 – 1924), básnik

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tatranská Polianka