Marcel Lefebvre

Marcel Lefebvre
biskup z Tulle, titulárny arcibiskup
Portrét Marcela Lefebvrea
Et nos Credidimus Caritati
Štát pôsobenia	Afrika, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko,...
Funkcie a tituly
biskup tullský
23. január 1962 – 7. august 1962
Aimable Chassaigne Henri Clément Victor Donze
predstavený Kňazského bratstva sv. Pia X.
funkcia vznikla Franz Schmidberger
Predchádzajúce funkcie
apoštolský vikár v Dakare (1947 – 1955) titulárny biskup anthedonský (1947 – 1948) apoštolský administrátor v Saint-Louis du Sénégal (1948 – 1955) titulárny arcibiskup arkádiopolský (1948 – 1955) apoštolský delegát pre francúzsku Afriku (1948 – 1959) arcibiskup dakarský (1955 – 1962) generálny predstavený Kongregácie Svätého Ducha (1962 – 1968) titulárny arcibiskup synnadenský (1962 – 1970)
Biografické údaje
Narodenie	29. november 1905 Tourcoing, Francúzsko
Úmrtie	25. marec 1991 (85 rokov) Martigny, Švajčiarsko
Alma mater	Pápežský francúzsky seminár
Svätenia
Cirkev	Rímskokatolícka cirkev
Rehoľník
Rehoľa	Kongregácia Svätého Ducha pod ochranou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie
Vstup	september 1931; dočasné sľuby: 8. september 1932
Večné sľuby	28. september 1935
Diakon
Svätenie	25. máj 1929 (23 rokov) Lateránska bazilika, Rím Basilio Pompili generálny vikár pre rímsku diecézu (kardinál vikár)
Kňaz
Kňazská vysviacka	21. september 1929 (23 rokov) Lille Achille Liénart biskup z Lille
Inkardinácia	Mariasde-Lomme
Biskup
Konsekrácia	18. september 1947 (41 rokov)
Svätiteľ	Achille Liénart biskup z Lille, kardinál
Spolusvätitelia	Jean-Baptiste Victor Fauret tituálrny biskup z Araxy Alfred-Jean-Félix Ancel pomocný biskup z Lyonu
Odkazy
Marcel Lefebvre na catholic-hierarchy.org angl. Marcel Lefebvre
Biografický portál

Marcel Lefebvre CSSp, FSSPX (celým menom: Marcel François Joseph Marie Lefebvre; výslovnosť: [lefévr]^[1]; * 29. november 1905, Tourcoing, Francúzsko – † 25. marec 1991, Martigny, Švajčiarsko)^[2] bol rímskokatolícky biskup, titulárny arcibiskup, generálny predstavený Kongregácie Svätého Ducha, spisovateľ a misionár francúzskeho pôvodu. Vedúci predstaviteľ tradicionalistického prúdu v katolíckom myslení, odporca reforiem Druhého vatikánskeho koncilu. Zakladateľ fundamentalistického hnutia založeného okolo Kňazského bratstva svätého Pia X.^{[2][3][4][5][6]}

Po vykonaní svätenia v Écône 30. júna 1988 upadol podľa exkomunikačného dekrétu Dominus Marcellus Lefebvre prefekta Kongregácie pre biskupov, kardinála Bernardin Gantina a listu motu proprio Ecclesia Dei pápeža Jána Pavla II. do exkomunikácie latae sententiae z dôvodu dopustenia sa aktu schizmy. Jeho prívrženci sú (pejoratívne) nazývaní lefebristi (pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).^[2][3][6]

Marcel Lefebvre sa narodil v roku 1905 do rodiny Reného a Gabrielle Lefebvrovcov, ako tretie z ôsmich detí. Jeho matka bola zbožnou a prísnou ženou a jeho otec bol továrnikom v textilnom priemysle s monarchistickými politickými názormi. Rodina mala hlboké prepojenie s Katolíckou cirkvou, jeho bratranec Joseph-Charles Lefebvre sa stal dokonca kardinálom. Z Marcelovej najbližšej rodina si päť z ôsmich detí zvolilo duchovné povolanie. Lefebvrova matka zomrela v roku 1938 a jeho otec v roku 1944 v nacistickom zajatí vo väzení Sonnenburg (bol zatknutý za kolaboráciu s Angličanmi).^[4][2][7]

V rokoch 1913 až 1923 Lefebvre študoval na Inštitúte Najsvätejšieho Srdca v Tourcoingu^[4] a následne na Francúzskom seminári v Ríme.^[2][7] Naštevoval pritom aj hodiny na Gregoriánskej univerzite.^[4] Veľký vplyv naňho mal rektor francúzskeho seminára, teológ Henri Le Floch. Práve počas štúdií sa formoval Lefebvrov celoživotný postoj vychádzajúci z dokumentov cirkevného Magistéria vydaných na prelome 19. a 20. storočia a z tridentskej tradície: neochvejná náklonnosť k tomistickým a scholastickým princípom, hrdé uznávanie všetkého, čo je klasicky pápežské a rímske, a naopak odpor k slobodomurárstvu, socializmu a komunizmu.^[3]

Po získaní diplomov z filozofie a teológie bol Lefebvre 25. mája 1929 v Lateránskej bazilike kardinálom Basiliom Pompilim vysvätený za diakona a v septembri 1929 za kňaza. Následne bol inkardinovaný do farnosti Mariasde-Lomme v priemyselnom predmestí Lille vo Francúzsku.^[2][7] V roku 1930 získal doktorát z teológie.^[3] O dva roky neskôr sa vplyvom svojho staršieho brata Reného pridal ku Kongregácii Svätého Ducha a venoval sa misijnej práci.^[2][7]

V novembri 1932 bol poslaný na katolícku misiu do Gabonu, kde pôsobil ako učiteľ v Seminári svätého Jána v Libreville. V roku 1934 sa stal rektorom seminára a 28. septembra 1935 prijal večné sľuby.^[4] Popri vedení seminára podnikal misijné cesty po Gabone, kde pôsobil ako rektor seminárov na rôznych misijných apoštolátoch vo francúzskej rovníkovej Afrike.^[2][3][7]

V roku 1945 sa Lefebvre vrátil do Francúzska, aby viedol výcvikovú školu pre otcov Ducha Svätého v Mortain, no už o dva roky bolo rozhodnuté o jeho návrate do Afriky. 12. júna 1947 pápež Pius XII. Lefebvra vymenoval za titulárneho biskupa Antedony a apoštolského vikára v Dakare. Biskupská vysviacka sa uskutočnila 18. septembra vo farskom kostole v Tourcoingu.^[4][7] V septembri 1948 bol Lefebvre vymenovaný za apoštolského delegáta pre celú frankofónnu Afriku a túto funkciu zastával nasledujúcich 11 rokov.^[2] V súvislosti s tým bol Lefebvre povýšený do hodnosti arcibiskupa s titulárnou stolicou v Arkádiopole. Jeho novým miestom pôsobenia sa stal prevažne moslimský Senegal.^[4][7] Lefebvrovi sa v novom mieste pôsobenia darilo veľmi dobre. Počty klerikov i rehoľníkov sa viac ako zdvojnásobili, v oblasti bolo postavených desať nových kostolov. Vzrastanie tamojšej komunity vyústilo do povýšenia dakarského apoštolského vikariátu na arcibiskupstvo v roku 1955 (bula Dum tantis Ecclesiae). Lefebvre sa stal prvým dakarským arcibiskupom.^[4][7] Pius XII. Lefebvra označil za „určite najvýkonnejšieho a najkvalifikovanejšieho z apoštolských delegátov“.^[3]

Lefebvraovým pričinením na pozícii apoštolského delegáta pre celú frankofónnu Afriku bolo dokopy zriadených 21 apoštolských vikariátov a prefektúr, 11 arcidiecéz a 30 diecéz. V Afrike tiež vznikli tri biskupské konferencie (Madagaskar, Francúzska západná Afrika a Francúzska Rovníková Afrika), hoci Lefebvre striktne trval na pomocnom a koordinačnom charaktere ich činnosti vo vzťahu k úradu diecézneho biskupa. Pius XII. Lefebvra angažoval ako poradcu pri príprave encykliky Fidei donum z 21. apríla 1957, ktorá bola venovaná katolíckym misiám v Afrike.^[4]

V roku 1959 bol na vlastvú žiadosť odvolaný z funkcie delegáta pre frankofónnu Afriku. Stal sa poradcom pápeža Jána XXIII. a bol členom Ústrednej prípravnej komisii Druhého vatikánskeho koncilu. V tom období tiež sa začal rozbiehať proces dekolonizácie Afriky, ktorý Lefebvre vítal, no sám sa dostal v Senegale do nepriazne po tom, čo kritizoval snahu o socialistický vývoj v krajine, keďže sa obával, že to povedie k šíreniu marxizmu a ateizmu. Zrejme na žiadosť senegalského prezidenta Léopolda Sédara Senghora (ktorý bol katolíkom) sa pápež Ján XXIII. rozhodol Lefebvra zo Senegalu odvolať a 23. januára 1962 ho vymenoval za biskupa vo francúzskom Tulle, pričom mu ponechal osobný titul arcibiskupa.^[4]

26. júla 1962 bol Lefebvre zvolený za generálneho predstaveného Otcov Svätého Ducha, v dôsledku čoho ho pápež uvoľnil z úradu diecézneho biskupa v Tulle a udelil mu titul titulárneho arcibiskupa Synnady Frýgijskej.^[2][4] Otvorený tradicionalizmus mu však postupne začal zhoršovať pozíciu v rámci Katolíckej cirkvi v prospech iných francúzskych biskupov.^[3]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhý vatikánsky koncil

V rokoch 1960 až 1962 pôsobil arcibiskup Lefebvre v Ústrednej prípravnej komisii poverenej vypracovaním schém predložených na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). Koncilu sa Lefebvre zúčastnil ako generálny predstavený svojej kongregácie. Hoci neskôr vyhlásil, že k Druhému vatikánskemu koncilu pristupoval s veľkými nádejami a otvorenou mysľou, jeho práca v prípravnej komisii rýchlo viedla k dezilúziám. Nesúhlasil už len s tým, aby sa do prípravných komisií ako konzultanti zaraďovali členovia, ktorých diela boli podrobené cirkevnej cenzúre pre nesúlad s katolicizmom (Yves Congar, Henri de Lubac či Karl Rahner). Počas koncilových diskusií sa Lefebvrov odpor voči novým teologickým prúdom ešte viac zintenzívnil.^[4][2]

Lefebvre bol zakladateľom konzervatívnej medzinárodnej skupiny koncilových otcov, ktorá neskôr dostala názov Coetus Internationalis Patrum a ktorá na Koncile oponovala progresívnemu smeru naliehajúcemu na prijatie reforiem aggiornamenta. Vo všetkých hlavných debatách Koncilu sa arcibiskup postavil na stranu konzervatívcov a odmietol podpísať koncilové dokumenty o Cirkvi v modernom svete (Gaudium et Spes), deklaráciu o náboženskej slobode (Dignitatis Humanae), dekrét o ekumenizme (Unitatis Redintegratio) či konštitúciu Lumen Gentium.^[4][2] Naopak Lefebvre v zásade nekritizoval nekritizoval konštitúciu o posvätnej liturgii (Sacrosanctum Concilium) pretože všeobecné zásady liturgickej reformy v nej uvedené považoval za všeobecne zodpovedajúce katolicizmu.^[4] Neskoršie reformy, ktoré z koncilu vzišli však podrobil značnej kritike.^[4] Lefebvre a jeho skupina bola na Koncile pomerne aktívna a len ku konštitúcii Lumen Gentium odoslala viac ako 500 pripomienok a nakoniec práve sa aj Lefebvre pripojil k skupine kardinálov a biskupov, ktorí poslali v októbri 1964 list Pavlovi VI., následkom ktorej bolo vydanie predbežnej vysvetlivky ku konštitúcii (Nota explicativa praevia). Vplyv mala skupina okolo Lefebvra aj na proces prijímania deklarácie Dignitatis humanae.^[4]

Lefebvre nebol s výsledkami Druhého vatikánskeho koncilu spokojný. Prijaté reformy vnímal ako víťazstvo modernizmu a protestantizujúcich tendencií v rámci Katolíckej cirkvi. Naďalej však zachovával vernosť Apoštolskej Stolici, ktorá preňho predstavovala ústredný prvok katolicizmu, hoci pravda, podľa Lefebvra, prvok po Koncile upadajúci do krízy. Tomuto presvedčeniu napomáhalo často povrchné a príliš liberálne či progresivistické preberanie záverov Koncilu, ktoré je však podľa mainstreamovej cirkevnej mienky Koncilu a cirkevnej Tradícii rovnako protirečiace ako tradicionalizmus. Významným prejavom pokoncilovej krízy bolo napríklad vydanie škandalózneho „holandského katechizmu“ v roku 1966.^[4]

Lefebvrova konzervatívna a integristická orientácia na Koncile, ako aj snahy zavedenie prísnych vnútorných pravidiel v rámci Kongregácie Svätého Ducha naopak viedli k nespokojnosti členov kongregácie s jeho vedením a následne v roku 1968 aj k Lefebvrovmu odstúpeniu z funkcie čela kongregácie. Lefebvre sa presťahoval do Ríma a zamýšľal odchod do dôchodku. Začal vydávať periodikum Fortes in fide (slov. „Pevní vo viere“), v ktorom začal kritizovať koncilové reformy a osobitne reformu v liturgii, ktorú považoval za založená na protestantizme.^[4] Jeho kritika nesmerovala spočiatku priamo proti koncilovým dokumentom, no zostrila sa po tom, čo bol vydaný nový Rímsky misál (apoštolská konštitúcia Missale Romanum z 3. apríla 1969). K Lefebvreho kritike s pridali ďalší tradicionalisti na čele s kardinálom Ottavianim, ktorí vydali Stručný kritický rozbor nového omšového poriadku (tal. Breve Esame Critico del Novus Ordo Missae; Ottavianiho intervencia).^[4]

V Ríme mala Lefebvra vyhľadať skupina seminaristov, ktorí hľadali niekoho, kto by ich viedol v tradičnej kňazskej formácii. Lefebvre skupinu povzbudil, aby pokračovali v štúdiu na univerzite vo Fribourgu vo Švajčiarsku, no od tohto postupu upustil, keď nadobudol presvedčenie, že univerzita je rovnako „nakazená“ modernizmom ako pokoncilová Cirkev.^[4][2][7]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kňazské bratstvo svätého Pia X.

V júni 1969 získal Lefebvre od biskupa Françoisa Charrièra z Fribourgu povolenie na zriadenie domu pre seminaristov a so súhlasom biskupa Françoisa-Nestora Adama zo Sitty získal povolenie otvoriť seminár v Ecône. Nasledujúci mesiac biskup Charrière kánonicky ustanovil Lefebvrovo Kňazské bratstvo svätého Pia X. Lefebvrov seminár si rýchlo vybudoval povesť tradicionalistickej pevnosti známej všeobecným odmietnutím reforiem Druhého vatikánskeho koncilu.^[2][4][7]

Na jeseň roku 1974 v reakcii na Lefebvrovu stupňujúcu sa kritiku koncilu a pokračujúce používanie tzv. tridentskej omše, a v reakcii na tlaky francúzskych biskupov, ktorí sa postavili proti Lefebvrovmu „rebelskému semináru“ (franc. séminaire sauvage), Vatikán oznámil vyšetrovanie spoločnosti Écône. Po kánonickom vyšetrovaní seminára vydal arcibiskup 21. novembra „štipľavú“ deklaráciu, v ktorej zavrhol „neomodernistické“ a „neoprotestantské“ tendencie prejavujúce sa v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu.^[4][2] Všetky koncilové reformy smerovali podľa Lefebvra k poškodeniu Katolíckej cirkvi, k zruinovaniu kňazstva, k zničeniu svätej omše a sviatostí či tradičného katolíckeho vzdelávania. Ohradil sa aj proti autorite pápeža: „Žiadna autorita, ani najvyššia cirkevná hierarchia, nás nemôže nútiť, aby sme sa vzdali našej viery, ako nám ju učiteľský úrad Cirkvi predkladal po devätnásť storočí."^[2][7] (podrobne k tomuto obdobiu pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).

Vo februári 1975 bol Lefebvre požiadaný, aby prišiel do Ríma na ‚‚diskusiu‘‘ s predstaviteľmi kúrie. Krátko po stretnutí bola jeho Deklarácia odsúdená ako „neprijateľná vo všetkých bodoch“. Napriek tomuto napomenutiu a verejnému napomenutiu pápeža Pavla VI., a príkazu zatvoriť svoj seminár, Lefebvre pokračoval vo svojich tradicionalistických iniciatívach. 22. júla 1976 bol oficiálne suspendovaný za odmietnutie priameho vatikánskeho nariadenia zakazujúceho vysviacky kňazov. Lefebvre sa suspendácii vzoprel a predniesol kontroverznú kázeň počas verejnej omše v Lille, v ktorej opätovne zásadne odsúdil reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Ďalších 12 rokov v rôznej miere komunikoval s pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II., pričom rozširoval svoje formálne zrušené kňazské bratstvo. Veľa cestoval, organizoval duchovné konferencie a prinášal tradičné sviatosti skupinám tradicionalistických katolíkov.^[2][4][7]

8. novembra 1978 sa Lefebvre osobne stretol s Jánom Pavlom II. Hoci očakávania zblíženia boli vysoké, rokovania zostali slepej uličke. V roku 1983 odišiel Lefebvre z funkcie generálneho predstaveného Kňazského bratstva do dôchodku a za svojho nástupcu si vybral nemeckého kňaza Franza Schmidbergera. Lefebvre začal následne tlačiť na Apoštolskú stolicu, aby vysvätila biskupského nástupcu, ktorý by zabezpečil jeho bratsvu trvalú svojbytnosť.^[4][2][7]

Nové kolo rokovaní vedené kardinálom Ratzingerom vyvrcholilo podpísaním protokolu z 5. mája 1988, ktorý Lefebvrovi a jeho bratstvu (podmienene) priznal veľkú časť požiadaviek: oficiálne uznanie, polosamostatnosť od diecéznych biskupov a povolenie pokračovať používať tridentskú liturgiu. Lefebvre svoj súhlas s protokolom nasledujúci deň okamžite stiahol. Trval na tom, že Vatikán stagnuje a nespolupracuje efektívne. Lefebvrovi bolo prisľúbené vysvätenie jedného biskupa, Lefebvre však trval na stanovení dátumu svätenia, pričom požadoval dátum 30. júna pre vysviacky a právo vysvätiť viac ako jedného biskupského nástupcu. Hrozil zároveň, že ak mu nebude vyhované, vykoná svätenia sám. Požiadavky boli zamietnuté a Lefebvre opakovane varovaný pred schizmatickým aktom. 30. júna 1988 Lefebvre vysvätil štyroch svojich kňazov za biskupov, v dôsledku čoho boli novovysvätení biskupi, spolu s Lefebvrom a spolusvätiteľom, biskupom Antoniom de Castrom Mayerom z Camposu v Brazílii exkomunikovaní.^[2][4][7] (podrobne k tomuto obdobiu pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).

Po Lefebvrovej exkomunikácii sa jeho kontakt s Vatikánom zmenšil. Lefebvre následne tvrdil, že jeho exkomunikácia je absolútne neplatná a naďalej pokračoval v odsudzovaní Druhého vatikánskeho koncilu, pokoncilovej cirkvi, odkresťančovania spoločnosti a rozvracania katolicizmu.^[4][2]

Po operácii na odstránenie brušného nádoru zomrel Lefebvre v skorých hodinách 25. marca 1991 v Martigny, v kantóne Valais neďaleko Écône vo Švajčiarsku. Zomrel s vyhlásením, že neurobil nič viac, než „odovzdal to, čo dostal“ na základe vlastného školenia a cirkevného mandátu.^[2][7] Bol pochovaný v krypte seminárnej kaplnky v Écône.^[4]

V roku 2009 pápež Benedikt XVI. exkomunikáciu biskupov Kňazského bratstva svätého Pia X. zrušil.^[4]

Pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.

V slovenčine alebo češtine vyšlo:

• LEFEBVRE, Marcel. Krátký příběh mého dlouhého životního příběhu. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2013. 76 s.
• LEFEBVRE, Marcel. Satanovo mistrovské dílo. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2014. 124 s.
• LEFEBVRE, Marcel. Obviňuji koncil. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2015. 76 s.
• LEFEBVRE, Marcel. Duchovní průvodce. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2015. 98 s.
• LEFEBVRE, Marcel. Oběžníky a dopisy. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2016. 136 s.
• LEFEBVRE, Marcel. Odňali mu královskou korunu. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2016. 224 s.
  • v slovenčine vychádza na pokračovanie na stránkach Kňazského bratstva svätého Pia X. (Dostupné online)
• LEFEBVRE, Marcel. Otvorený list zmäteným katolíkom. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2020. 184 s.