Čarodejníctvo

Pojmy čarodejníctvo, čarodejník, čarodej sa zriedkavejšie vzťahujú na varietné kúzelníctvo, pozri kúzelník (umelec).

Čarodejníctvo je pojem, ktorý mal v rôznych spoločnostiach a dobách rôzne významy. Tieto významy majú spoločné použitie údajných nadprirodzených schopností alebo síl. Naopak rôzny je vzťah k náboženstvu, mágii, etike. Osoba, ktorá čarodejníctvo vykonáva, sa označuje ako čarodejník (čarodejnica) alebo čarodej (čarodejka) (staršie aj kúzelník). Viera v čarodejníctvo je v rozličnej podobe prítomná v mnohých kultúrach, je vlastná zvlášť kultúram indoeurópskym a aj v dnešnej dobe prežíva v primitívnych ale aj vyspelých spoločenstvách.

Len veľmi ťažko sa dá stanoviť obdobie, kedy bol výraz čarodejníctvo použitý prvý raz, takisto kedy sa prvý raz objavujú fenomény, ktoré sú s čarodejníctvom spojené: kúzlenie, domnelé schopnosti lietať, zmluva s temnými silami, často spojená s bizarným sexuálnym správaním, predstavy blízke halucináciam, náboženské bludy a podobne. Je zároveň veľmi ťažké rozlíšiť, čo sa skutočne týkalo jednotlivo toho ktorého fenoménu a čo je len legendárna interpretácia. Téma čarodejníctvo sa tiež vždy mieša s neoprávneným používaním asociácií, ktoré dodávajú téme atraktivitu, a vlastným myšlienkovým svetom autorov, ktorí sa snažia tému spracovať. Výrazom čarodejníctvo, čarodejník a čarodejnica sa preto nedá systematicky prisudzovať celkom určitý obsah, nemožno o nich hovoriť len ako o psychologickom či religionistickom predmete.

Staroveký Blízky východ a Stredomorie

Viera v nadprirodzeno a účinnosť kúziel bola pevnou súčasťou náhľadu na svet v najstarších civilizáciách. V tomto kontexte bolo kúzlenie samo o sobe eticky neutrálne (kúzla mohli byť dobré aj zlé). Čarodejníctvo potom špecificky znamenalo škodlivé použitie kúziel.

Písomné pramene o čarodejniciach sa vyskytujú v starovekom Sumere, a Egypte. Postup v prípade obvinenia z čarodejníctva obsahuje aj Chammurapiho zákonník.

Existenciu čarodejníctva v antickom Grécku dokladá Homér, dosvedčujú ho aj rímski autori. Podľa týchto prameňov mali čarodejnice možnosť ovplyvňovať živé tvory a niekedy aj neživé veci, často sa im prisudzovali nešťastia, ktorá sa stali nelogicky počas všedného dňa (náhle úmrtia dobytka aj ľudí, požiare, a podobne). V prameňoch nachádzame aj návody, ako čarodejníkov alebo čarodejnice spoznať a ako sa pred nimi (pomocou zariekavania) brániť. V niektorých prípadoch kúzlo škodiace pri čarodejnom použití na ľuďoch, mohlo naopak fungovať proti čarodejníkom.

Mnoho zmienok o čarodejníctve obsahuje tiež biblia, medzi inými napríklad čarodejníctvo v Endore (1 Sam 28), zmienka o čarodejoch v Egypte (Ex 7,11). Biblia sa však stavia voči čarodejníctvu veľmi záporne; ako trest za čarodejníctvo bola v Izraeli stanovená smrť (porovnaj „Čarodejnicu nenecháš nažive“ Ex 22,17). Hebrejské כּשׁף (kášaf, používať čarodejníctvo)'khasephah“ označuje podľa niektorých moderných lingvistov predovšetkým toho, kto zlovoľne používa zaklínanie na poškodzovanie ľudí.

Čarodejníctvo v kresťanskej Európe

Stredovek

Vzťah k čarodejníctvu v stredovekej Európe úzko súvisel s postojom cirkvi. Čarodejníctvo dostalo iný význam – akékoľvek praktizovanie mágie, kúziel a kontakt s okultnými silami je považovaný za zlý. Z tohto pohľadu potom ustupuje rozdiel medzi čarodejníctvom, mágiou a kúzlením, a obsahuje aj predchádzajúce pohanské praktiky, voči ktorým sa cirkev ohradzovala. Hodnotenie čarodejníctva sa v rôznych obdobiach pohybovalo medzi dvoma odmietavými stanoviskami:

  1. Čarodejníctvo je klam a povera, viera v čarodejníctvo je nekresťanská.
  2. Čarodejníctvo je nebezpečné zlo, proti ktorému je potrebné bojovať.

Cirkevní Otcovia zastávajú názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom, a že meno Ježiša Krista je spoľahlivou obranou proti akémukoľvek čarodejníctvu. Cirkev v staroveku čarodejníctvo odmietala skôr z prvého hľadiska.

V 8. storočí odmietal čarodejníctvo pri svojej misii v Nemecku svätý Bonifác ako nekresťanské. Karol Veľký vyhlásil upaľovanie domnelých čarodejníc za pohanský zvyk a nariadil trestať ich smrťou. Roku 820 lyonský biskup spolu s ďalšími predstaviteľmi cirkvi odmietli presvedčenie, že čarodejnice môžu spôsobovať zlé počasie, lietať alebo meniť tvar.

V nasledujúcich storočiach sa však viera v čarodejníctvo znova začala šíriť. Čarodejníctvo začalo byť spojované v súvislosti s rozmachom dualizmu s protibožskými silami, konkrétnejšie so Satanom. Myšlienkový základ pre niektoré predstavy o čarodejníctve poskytla scholastická filozofia a teológia, v ktorých rámci sa rozvíjala okrem iného angelologia a démonologia. Napríklad Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa theologiae dosvedčuje existenciu čarodejníctva v 13. storočí a konkrétne o údajnej praxi telesného kontaktu s démonmi.

Postupne prevládol názor, že čarodejníctvo je spojené so službou diabolským silám, posadnutosťou diablom, herézou a odmietaním Boha. Cirkev sa obrátile k druhému stanovisku, a čarodejníctvo sa dostalo do záujmu inkvizície.

V dobe neskorého stredoveku, v 15. storočí, vzniká špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo; kresťanský Východ fenomén čarodejníctva spojený so zmluvou s temnými silami či diablom nepozná. Obraz takejto čarodejnice predstavuje zmes rôznych predstáv, prevzatých zo starších obrazov, medzi ktoré patrí zmluva s diablom, škodiaca mágia, stretnutia čarodejníc, škodlivé kúzla vyvolávajúce nepriazeň počasia, choroby a smrť ľudí či zvierat, ovládanie ľudi, lietanie a podobne. Čarodejnice a čarodeji sú identifikovaní ako kňažky a kňazi (služobníci) Satana, predpokladá sa, že mu slúžia na „čiernych omšiach“ a podobne, a magické sily sú odmenou za túto službu. Z toho vyplýva tiež ich domnelá spojitosť s posadnutosťou, nadľudskými schopnosťami, ktoré vďaka démonom čarodejnica nadobúda, pohlavným stykom s démonmi atď. Utriedenou syntézou týchto predstáv je slávna kniha Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1487), ktorá sa napriek odmietnutiu knihy cirkvou stala veľmi populárnou a podnecovala predstavy o čarodejniciach niekoľko storočí. Čarodejníctvo tiež bolo vďaka tejto knihe stále viac stotožňované so svetom žien.

Barok

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková zbožnosť

Čarodejnica bola postava, ktorá mala byť spriahnutá so Satanom (jeho služobnica), zvyčajne nevydaná žena staršieho veku (čo nebolo nutne pravidlom) s nízkym ekonomickým postavením, ktorá mala vedome škodiť či už jednotlivcom alebo celej spoločnosti a stretávať sa s ďalšími čarodejnicami na pravidelných zhromaždeniach.[1]

Zo všetkých postáv obdobia baroka bola čarodejnica tou najviac obávanou. Obvykle nepredstavovala na prvý pohľad žiadnu hrozbu, po fyzickej stránke zvykla byť často staršou ženou s nízkym spoločenským a ekonomickým postavením, bez politických alebo vplyvných stykov a ľudia s ktorými sa stretávala pochádzali rovnako z nízkych vrstiev.[2] Čarodejnicu však malo charakterizovať to, že mala určitý typ osobnosti, ktorý prekračoval normy chovania svojej doby. Išlo hlavne o oblasti susedského spolužitia, ženskosti, morálky a náboženských praktík.[3] Čarodejnice boli aj vďaka tomu prenasledované (okrem iného) ako určitý symbol vymknutia sa z rádu, ktorý zdánlivo vo svete prevládal.[4]

Afrika

Africké čarodejníctvo je široký pojem a v regiónoch existujú rozličné prístupy: napr. juhoafrický smer inyanga, stredoafrické prístupy azande a kindoki, nigérijská čarodejnícka vetva náboženstva juju, všeobecnejšie západoafrické čarodejníctvo majúce blízko k vodunu, ghanské čarodejníctvo , kamerunské smery nyongo, tfu a djambe, a mnohé ďalšie.[5] Čarodejnému rituálu, ktorého cieľom bolo zaútočiť na nepriateľa a zlikvidovať ho, je venovaná už egyptská kniha o Apopovi. Apop, alebo tiež Rerek, bola v staroegyptskom náboženstve mocná temná negatívna bytosť znázorňovaná ako had či drak, pán chaosu (neskôr spájaný so Sutechom), kľúčový protivník slnečného boha Rea. Niektoré čarodejnícke postupy Apopa zaháňajú, iné spolu s ním pochovávajú, ďalšie ho k útoku vyzývajú. Staroegyptské čarodejníctvo pozná aj božstvo menom Bachychsichych (alebo tiež Bakaksichech) s významom: duša či syn temnoty. Zrejme už v preddynastickej dobe bolo v Egypte čarodejníctvo rozšírené. Zo Starej ríše potom pochádzajú rozličné dochované čarodejnícke formule. V Strednej ríši sa vedľa ľudového čarodejníctva etablovalo oficiálne kňazské čarodejníctvo s prepracovaným zaklínacím systémom a zložitými obradmi. Kňazskí čarodejníci využívali rovnaké sily ako ľudoví čarodejníci, svoje metódy však zapisovali a uchovávali. Oficiálni egyptskí čarodejníci mali často jednu hlavnú úlohu: likvidáciu kráľových nepriateľov. O skutočnosti, že čarodejníctvo tvorilo samostatný odbor poznania už v archaickej dobe, svedčia nápisy o čarodejných riekankách a ovládaní duchov na hrobkách datovaných približne do prelomu 4. a 3. tis. pred n. l. V mladšej dobe bolo už čarodejníctvo považované za vedu vyučovanú v Dome života.[5]

Africkí čarodejníci oddávna využívali svoj hlas, tak aj fyzické gestá a tiež aktiváciu kúziel napríklad zatĺkaním ostrého predmetu do magickej figúry – ako tomu je u figúr Nkisi Nkondi v Kongu – alebo podrezaním živého tvora pri vyslovení čarodejnej formule, prípadne úderu do symbolu a plesknutie klienta cez hlavu, čo je v subsaharskej Afrike dodnes bežné. Jeden z najstarších zachovaných záznamov útočného čarodejníctva pracujúci metódou využitia náhradného tela – figúry obete – pochádza z obdobia Strednej ríše a cieľom vtedy bolo zabitie nepriateľa. Čarodejník zhotovil figúru nepriateľa z vosku, napísal na ňu meno obete, predniesol kliatbu a zakopal ju do zeme na cintoríne.[5]

Podľa afrikanistu Ondreja Havelku interpretujú Afričania tzv. „zlú smrť“ – napríklad zasiahnutie bleskom, násilné zabitie, náhle úmrtie alebo utopenie – ako útok čarodejníka.[6] Psychické choroby sú nazerané ako pôsobenie zlých duchov alebo aj útok čarodejníka. U ďalších chorôb sa skúma, či je choroba bežná alebo nejako zvláštna, náhla, bez zjavnej príčiny. Potom sa taká choroba považuje za útok čarodejníka. Čarodejník útočí priamo vysielaním zlého ducha na dotknutú osobu alebo nepriamo, prostredníctvom magických predmetov s istou mocou škodiť tam, kde sú schované. Ďalšia metóda používaná africkými čarodejníkmi je využitie bylín. Čarodejník z nich vytvorí jedovatý roztok alebo zmes bylín páli a dym s magickou deštruktívnou mocou vysiela smerom k obete. Obranou pred takým útokom býva podľa Havelky očistenie sa liečivými bylinami, prípadne symbolické pochovanie (človek si vykope hrob, položí sa doň a je symbolicky zasypaný zeminou) sprevádzané zvieracou obeťou. Známy čarodejný smer je kamerunská spoločnosť nyongo. Tamojší čarodejníci praktizujú ľudské obete s cieľom zotročiť ducha obetovaného človeka, ktorý potom pre čarodejníkov pracuje. Ak v Kamerune niekto dosiahne významný podnikateľský alebo politický úspech, predpokladá sa, že je za tým činnosť spoločnosti nyongo.[6] V JAR často čarodejníci pripravujú mocné muti (prípravok, kúzlo alebo napr. začarovanú časť ľudského tela) za použitia ľudskej hlavy, genitálií, končatín, jazyka alebo krvi. Na prípravu muti, ktoré má zabezpečiť hospodársky úspech, politický vzostup alebo napríklad likvidáciu konkurencie nie je neobvyklé obetovanie dieťaťa, prípadne albína. Väčšinu muti však pripravujú tradiční liečitelia za použitia bylín, kostí zvierat, zeminy, krvi zvieracej obete a s čarodejníctvom nesúvisia, ide naopak o tradičnú liečbu. Juhoafrický čarodejník, ktorý pripravuje smrtiace muti, sa nazýva tagati. V Afrike sú každoročne popravené tisícky ľudí obvinených z čarodejníctva. Známy je prípad Marylandských rituálnych vrážd zo sedemdesiatych rokov v Libérii. Na čarodejnícke účely tam bolo v malej oblasti vykonaných okolo stovky rituálnych vrážd. Obetiam boli odstránené hlavy, končatiny a pohlavie, torza bola zohavená. Rituálne vraždy boli organizované vysokými štátnymi úradníkmi, ktorí boli nakoniec odsúdení a verejne popravení.[6]

Hony na čarodejnice

Hlavný článok Čarodejnícke procesy.

Od neskorého stredoveku až do 18. storočia tak v Európe dochádza k silnému boju proti čarodejníctvu, ktorý prerástol do takzvaných čarodejníckych procesov. Trest za čarodejníctvo bol väčšinou smrť, trest smrti bol vykonávaný na základe miestnych pomerov, väčšinou šlo o smrť určenú kacírom (upaľovanie, kameňovanie). Najväčšie prenasledovanie čarodejníc nastalo v Európe v 17. storočí, s nástupom osvietenstva prenasledovanie čarodejníc ustalo (k poslednej poprave došlo roku 1792 vo Švajčiarsku).

Prax

Viera v čarodejníctvo obsahuje vieru, že existujú spôsoby, ktorými sa dajú uľahčiť nejaké záležitosti Príklady praktiky:

  1. výroba predmetu symbolizujúceho danú osobu a jeho ovládanie (nie vždy musí mať tento predmet niečo spoločné s ovládanou osobou);
  2. nekromancia alebo využívanie mŕtvych;
  3. démonológia zotročenie démonov;
  4. zaklínačstvo;
  5. zariekavanie;
  6. alchýmia (nemusí byť len čarodejníctvo, môže byť aj v moderných vedách napr.: medicína)

Použitím niektorého z uvedených postupov či ich kombinácií mág získava zvláštne schopnosti, môže meniť podobu a získavať moc nad svojimi nepriateľmi. Ďalšie charakteristiky mágov sú ovplyvnené miestnymi tradíciami (napríklad lietanie na metle), náboženstvom a obavami ľudí. U čarodejníc sa väčšinou predpokladal neobvykle dlhý život, nikdy nie nesmrteľnosť. Čarodejnice často slúžili temným silám (napríklad diablovi), inokedy ich správanie bolo motivované vlastným prospechom.

Čarodejníctvo v modernej dobe

Pojem čarodejnice či čarodejníctvo sa dnes dá rozdeliť do 5 skupín:

  1. príslušníčky náboženstva Wicca, kultového spoločenstva so vzťahom k mytologickým predstavám a k rituálu Veľkej bohyni a Rohatého boha;
  2. okultné čarodejnícke spoločenstvo, v ktorom sú ženy podriadené mužom-mágom;
  3. ženy, ktoré verejne či tajne ponúkajú určitý „sortiment“ služieb (veštenie z kariet, jasnovidectvo, bylinkárstvo, zariekavanie a podobne);
  4. ženy ovplyvnené feminizmom, ktoré v duchovnej súvislosti s dávnym čarodejníctvom vyžadujú svoje právo na sebeurčenie vlastného života a viery; tento kult väčšinou ľpie na základných prvkoch (voda, oheň, vzduch a zem) a na spolupráci s určitými energiami (veľmi blízke prírodnému náboženstvu.
  5. bojové mágovstvo skladá sa z rôznych techník, ktoré umožňujú jedným dotykom zabiť alebo ochromiť aj oveľa silnejšieho protivníka. Používajú sa zvyčajne s bojovým umením.

Čarodejníctvo v súčasnej literatúre

V novodobej rozprávke a fantasy literatúre sa presadzuje predstava, že čarodejníci a čarodejnice môžu byť zlí aj dobrí a vzájomne spolu bojujú, zaujímavým je fakt, že na túto činnosť (respektíve k víťazstvu) potrebujú z nie vždy celkom pochopiteľných dôvodov obyčajných ľudí, ktorí sa stávajú faktorom, ktorý potom rozhoduje o víťazstve dobra alebo zla. Tento jav možno ešte výraznejšie pozorovať pri PC hrách, pri ktorých sa niekedy objavuje silnejší príbeh, ktorý sa pokúša vysvetliť, prečo je čarodejnica na tej či onej strane.

Čarodejnícke kulty

Existujú aj novodobé čarodejnícke kulty, napríklad wicca. Moderné čarodejnícke spolky považujú čarodejníctvo za najstaršie pranáboženstvo – kult Veľkej bohyne stvoriteľky. Hlavnými znakmi sú zmysel pre harmóniu, spolužitie s prírodou, cit pre prírodu a živly. Čarodejnice väčšinou uctievajú Boha (predtým lovu) aj Bohyňu (predtým plodnosti), prípadne Bohyňu samotnú.

Novodobé čarodejnícke krúžky (coveny) sú vytvárané na spôsob buniek; majú spravidla až 13 členov. Krúžky rovnako ako jednotlivé čarodejnice majú vo vykonávaní svojich rituálov, spevov a zariekavania autonómiu a slobodu. Prijatie do čarodejného kruhu nastáva skrz iniciáciu (zasväcovanie). Krúžky sú vedené kňažkou a kňazom s rovnocenným postavením. Kňažka ani kňaz nie sú vedúcimi v zmysle „big boss“, ich úlohou je skôr usmerňovať energiu pri rituáloch.

Čarodejnícky kalendár má 12 – 13 mesiacov so sviatkami ako rovnodennosť, slnovrat, štvorročné slávnosti, úplnky, ferálie, luperkálie a podobne. Najvyšší zákon čarodejníckej mágie znie: „Rob, čo chceš, ak to nikomu neškodí.“ To okrem iného znamená, že čarodejka nesmie ovplyvňovať niečiu slobodnú vôľu, teda nevyvoláva u konkrétneho človeka lásku a podobne. Niektoré jednotlivé kvázi čarodejnice ponúkajú prostredníctvom novinovej inzercie svoje služby za honorár – k nim patrí okrem iného číselná lotéria, veštenie z krišťálovej gule, horoskopy, dohadzovanie a zbavovanie sa partnera na diaľku magickými praktikami.

Literatúra

  • DINZELBACHER, Peter: Světice, nebo čarodějky? Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-650-6.
  • KREUZ, Petr: Kouzelnické a čarodějnické procesy v českých zemích a ve střední Evropě. Dolní Břežany : Scriptorium, 2022. 532 s. textu + 32 s. obrazových príloh. ISBN 978-80-7649-033-8
  • SALLMANN, Jean-Michel: Bosorky, nevesty Satanove. Bratislava : Slovart, 1994. 192 s. ISBN 80-7145-124-X
  • VILLARI, Rosario (ed.): Barokní člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad, 2004 [kapitola 9., s. 231  – 252, autor kapitoly: Brian P. Levack].
  • Heslo „Hexen“ in Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg in Br.; Basel; Rom; Wien: Herder, 1996, s. 79  –  81.

Referencie

  1. ↑ Brian P. Levack, „Čarodejnice“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 231-234.
  2. ↑ Brian P. Levack, „Čarodejnice“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 231.  
  3. ↑ Brian P. Levack, „Čarodejnice“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 245.  
  4. ↑ Brian P. Levack, „Čarodejnice“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 249.  
  5. ↑ a b c HAVELKA, Ondřej. Africké čarodějnictví 1/2: Kořeny [online]. Dingir, [cit. 2022-09-23]. Dostupné online. (po česky)
  6. ↑ a b c HAVELKA, Ondřej. Africké čarodějnictví 2/2: Současnost [online]. Dingir, [cit. 2022-09-23]. Dostupné online. (po česky)

Externé odkazy

Iné projekty