Náhorná karabašská republika

Náhorná karabašská republika
Vlajka Náhorného Karabachu Štátny znak Náhorného Karabachu
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Azat u ankakh Artsakh
(Slobodný a nezávislý Arcach)
Miestny názov  
 • dlhý Lernayin Gharabaghi Hanrapetut’yun
 • krátky Lernayin Gharabaghi
Hlavné mesto Stepanakert
39°48′ s.š. 46°45′ v.d.
Najväčšie mesto Stepanakert
Úradné jazyky arménčina


Štátne zriadenie
prezident 		Prezidentská republika
Samvel Šahramanjan
Vznik 2. septembra 1991 vyhlásená nezávislosť od Azerbajdžanu
Susedia Azerbajdžan, Arménsko, Irán
Rozloha
 • celková
 • voda (%) 		 
11 458 km² km²   
 km² (2,7 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2005)
 • sčítanie (2002)
 • hustota (2005) 		 
150 000
150 000
/km²
Mena arménsky dram (AMD)
Časové pásmo
 • Letný čas 		(UTC+4)
nepoužívaný (UTC+4)
Internetová doména .nkr
.am
Smerové telefónne číslo +374 47 (+374 97 pre mobilné telefóny)

Súradnice: 39°49′02″S 46°45′02″V / 39,817222222222°S 46,750555555556°V / 39.817222222222; 46.750555555556

Náhorná karabašská republika[1] (skr. NKR; cudzojazyčné názvy pozri nižšie), skrátene často Náhorný Karabach,[1] je medzinárodne neuznaný de facto štát v juhozápadnom Azerbajdžane, z ktorého 150 000 obyvateľov je cca 95 % Arménov. Svoju nezávislosť republika vyhlásila 2. septembra 1991, ale dodnes nebola žiadnym štátom uznaná. Jadro jej územia tvorí územie bývalej sovietskej Náhornej karabašskej autonómnej oblasti Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky a z nej je odvodený aj jej názov. Väčšina územia je pod kontrolou špeciálnej podjednotky arménskej armády zodpovednej za NKR (formálne ide o armádu NKR), len asi 15 % územia NKR je pod kontrolou azerbajdžanskej armády.

Metropolou oblasti je Stepanakert. Arménsko a Azerbajdžan vedú o toto územie dlhoročný spor, ktorý vyústil do sérií vojenských konfliktov. Posledným z nich bola azerbajdžanská ofenzíva do NKR v septembri 2023,[2] ktorá vyústila do dohody o primerí, v ktorej separatisti pristúpili na rozpustenie všetkých štátnych inštitúcií a organizácií.[3] To znamená, že 1. januára 2024 Náhorná karabašská republika prestane existovať a bude reintegrovaná do Azerbajdžanu.[3]

Názov

  • po azerbajdžansky: Dağlıq Qarabağ, čo doslova značí horská čierna záhrada (možno narážka na početné horské ihličnaté lesy).
  • Arménsky oficiálny názov: Լեռնային Ղարաբաղի Հանրապետություն (Lernajin Gharabagh Hanrapetuťjun – Republika Náhorný Karabach), často sa používa aj historický názov Արցախ (Arcach)
  • po rusky: Нагорный Карабах (Nagornyj Karabach)

Dejiny

Etnická mapa oblasti (1995), čiarkovanou líniou je vyznačené územie bývalej Náhornej karabašskej autonómnej oblasti

Keď sa na začiatku 20. rokov 20. storočia v súvislosti s koncom občianskej vojny v Rusku utváral Sovietsky zväz, usilovali sa tak Arméni, ako aj Azerbajdžanci získať oblasti Nachičevan, Zangezur a Náhorný Karabach. Rozhodnutím ústredného výboru Komunistickej strany boli nakoniec Nachičevan a Náhorný Karabach v rámci vzniknutej Zakaukazskej SFSR pririeknuté Azerbajdžanu, kým Zangezur, oddeľujúci Nachičevan od zvyšku azerbajdžanského územia, sa stal súčasťou Arménska. Toto rozhodnutie, ktorým viac získal Azerbajdžan, bolo zrejme čiastočne motivované dobovou snahou nakloniť sovietskemu vplyvu Azerbajdžancom etnicky blízke Turecko.

7. júla 1923 bola v rámci Azerbajdžanu ustanovená Náhorná karabašská autonómna oblasť. V roku 1926 predstavovali Arméni 93,5 % obyvateľov Náhorného Karabachu, tento podiel sa odvtedy znižoval na 77 % v roku 1989. Od 60. rokov silneli medzi karabašskými Arménmi pocity diskriminácie a nevôle nad postupujúcou azerifikáciou krajiny.

Nevraživosť medzi obomi etnikami prerástla na konci 80. rokov až v otvorené konflikty, ktoré slabnúca sovietska moc už nebola schopná zvládnuť. V dňoch 28. a 29. februára 1988 došlo v meste Sumgait pri Baku k pogromu, ktorý si oficiálne vyžiadal životy niekoľko desiatok Arménov (neoficiálne zdroje uvádzajú omnoho viac obetí, presný počet sa však nedarí zistiť kvôli neochote azerbajdžanských úradov sprístupniť dokumenty), ďalšie vzájomné násilnosti prepukli aj inde v Azerbajdžane. Z Arménska síce Azerbajdžanci začali utekať z obáv kvôli pomste za pogromy na Arménov, neboli však fyzicky napadnutí, zranení ani zabití. Keď Azerbajdžan vyhlásil 30. augusta 1991 nezávislosť od rozpadávajúceho sa Sovietskeho zväzu, nehodlali Arméni z Náhorného Karabachu zostať naďalej jeho súčasťou a karabašské vedenie, podporované morálne i materiálne z Arménska, vyhlásilo 2. septembra 1991 nezávislosť od Azerbajdžanu. Azerbajdžanská vláda odpovedala 26. novembra zrušením karabašskej autonómie. Následné referendum usporiadané v Náhornom Karabachu 10. decembra síce azerská menšina bojkotovala, drvivá väčšina karabašských Arménov však rozhodnutie o nezávislosti podporila.

Ozbrojený konflikt (1988 – 1994)

V rokoch 1992 až 1994 prebiehala o Náhorný Karabach, ktorý tvorí v Azerbajdžane enklávu, oddelenú od Arménska takzvaným Lačinským koridorom, otvorená vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Úspešnejší boli v boji Arméni, ktorým sa nielenže podarilo udržať Náhorný Karabach a obsadiť Lačinský koridor, ale navyše dobyli ďalšie časti azerbajdžanského územia. Keď boje 12. mája 1994 utíchli, výsledkom bolo odhadom 17 500 mŕtvych na arménskej a 25  500 na azerbajdžanskej strane, 700 000 až 1 000 000 Azerov a 300 000 Arménov bolo vyhnaných zo svojich domovov. Napríklad Šuša, kedysi druhé najväčšie mesto Náhorného Karabachu, ktoré malo ešte v roku 1989 okolo 17 000 obyvateľov, prevažne Azerov, je dnes poloprázdne, väčšina domov je trvalo neobývaná a zničená.

Ozbrojený konflikt (2020)

27. septembra 2020 sa začala Druhá Náhorno-Karabašská vojna, ktorá trvala do 10. novembra 2020. Azerbajdžan bol podporovaný Tureckom, NHR zase Arménskom. S využitím moderných vojenských technológií (najmä bezpilotných lietadiel, tzv. dronov) Azerbajdžan veľmi rýchlo obsadili južnú časť Náhorného Karabachu, pričom útočili aj zo severu a z východu. Konflikt skončil po dobytí mesta Šuša, druhého najväčšieho mesta NHR. Z tejto pozície bolo nadostrel hlavné mesto Stepankert a po získaní tohto strategického bodu bolo Arménsko a NHR vo výraznej nevýhode, preto sa rozhodli kapitulovať. Bola podpísaná trojstranná dohoda medzi Azerbajdžanom, Arménskom a Ruskom, ktorej podmienky boli, aby sa strany zastavili na súčasných pozíciách a aby NHR odovzdala Azerbajdžanu časti, ktoré má pod kontrolou, ale nie sú z geografického hľadiska súčasťou Náhorno-Karabašskej plošiny. Boli to okresy Agdam, Kalibadžar a Lačin. Ďalšou podmienkou bolo zabezpečenie priameho prechodu z Karabachu do Arménska cez Lačinský koridor, ktorý má kontrolovať ruská armáda po dobu piatich rokov. Súčasťou dohody bolo tiež zabezpečenie priameho prechodu pre Azerbajdžan s ich enklávou Nachičevan cez arménske územie. Po podpísaní dohody vypukli v Jerevane mohutné protivládne demonštrácie.[4] [5][6]

Ofenzíva (2023)

19. septembra 2023 Azerbajdžan do Náhorného Karabachu spustil vojenskú ofenzívu.[7] Ofenzíva vyústila v utečenckú krízu, keď z Náhorného Karabachu utieklo do Arménska viac než 42 000 obyvateľov.[8] Rovnako boli zaznamenané stovky zranených a mŕtvych na oboch stranách.[2] 20. septembra bola dosiahnutá dohoda o prímerí, v ktorej separatistický prezident NKR kapituloval a nariadil rozpustenie všetkých štátnych inštitúcií, čím republika prestane existovať a bude reintegrovaná do Azerbajdžanu.[3]

Súčasnosť

Po azerbajdžanskej ofenzíve v roku 2023 dosiahli separatisti a Azerbajdžan dohodu o prímerí, podľa ktorej budú všetky štátne inštitúcie Náhornej karabašskej republiky do 1. januára 2024 rozpustené a región bude reintegrovaný do Azerbajdžanu.[3]

Referencie

  1. ↑ a b Náhorná karabašská republika. In: Názvy štátov : Azerbajdžan : Časti [online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2021-12-14]. Dostupné online.
  2. ↑ a b TASR. Baku: Počas ofenzíva v Karabachu zahynulo 192 azerbajdžanských vojakov. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2023-09-27. Dostupné online [cit. 2023-09-28].
  3. ↑ a b c d TASR. Republika Náhorný Karabach prestane existovať. Denník Postoj (Bratislava: Postoj Media), 2023-09-28. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1336-720X.
  4. ↑ TÓDA, Mirek. Zničené tanky aj vrtuľníky, vypnutý internet a úplná mobilizácia. Konflikt o Náhorný Karabach je späť v plnej sile. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2020-09-27. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1339-844X.
  5. ↑ TÓDA, Mirek. Arméni kapitulovali, Azerbajdžan získal časť Náhorného Karabachu. Po novom ho budú strážiť Rusi. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2020-11-10. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1339-844X.
  6. ↑ TÓDA, Mirek. Prečo Arméni tak ponižujúco prehrali? Šesť postrehov o vojne, ktorá zmenila pomery na Kaukaze. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2020-11-10. Dostupné online [cit. 2023-09-28]. ISSN 1339-844X.
  7. ↑ Ázerbájdžán spustil ofenzivu v Náhorním Karabachu. Arménie hlásí první oběti a zraněné [online]. Praha: Česká televize, 2023-09-19, [cit. 2023-09-28]. Dostupné online.
  8. ↑ TASR. Viac než 42 000 ľudí ušlo z Náhorného Karabachu do Arménska. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2023-09-27. Dostupné online [cit. 2023-09-28].

Iné projekty

Externé odkazy