Polabčina

Polabčina je jazyk Polabských Slovanov v Nemecku. Zrejme sa podobala viac poľštine a kašubčine ako ďalšiemu vymierajúcemu slovanskému jazyku na nemeckom území, lužickej srbčine. Spolu s ňou však niekedy býva označovaná ako vendčina; Slovanom žijúcím na nemeckom území sa najmä v starších prameňoch často hovorí Vendovia.

O podobe jazyka používaného v ranom stredoveku na rozsiahlom území v dolnom povodí Labe sa môžeme iba dohadovať zo zachovaných miestnych názvov. Len jedno nárečie, používané kmeňom Drevanov v okolí dolnosaského Lüneburgu, sa udržalo až do 18. storočia a vznikli v ňom krátke texty, ktoré sa nám dochovali. Ani tie nemajú jednotný pravopis. Polabčina totiž vymizla skôr, ako sa stačila ustanoviť ako spisovný jazyk.

Vzorový text

Aita nos (Otče náš)

polabsky Aita nos, tâ toi jis wâ nebesai, sjętü wordoj tüji jaimą; tüji rik komaj; tüja wüľa mo są ťüńot kok wâ nebesai tok no zemi; nosę wisedanesnę sťaibę doj nam dâns; a wütâdoj nam nose greche, kok moi wütâdojeme nosim gresnarem; ni bringoj nos wâ warsükongę; toi losoj nos wüt wisokag chaudag. Pritü tüje ją tü ťenądztwü un müc un câst, warchni Büzac, nekąda in nekędisa. Amen.
slovensky Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky. Amen.