Le Corbusier

Le Corbusier rod. Charles-Édouard Jeanneret-Gris
francúzsky architekt
Le Corbusier
Dielo
Významné stavby	Villa Savoye, Notre Dame du Haut
Osobné informácie
Narodenie	6. október 1887
	La Chaux-de-Fonds, Švajčiarsko
Úmrtie	27. august 1965 (77 rokov)
	Roquebrune-Cap-Martin, Francúzsko
Profesia	pôvodne rytec
Podpis
Odkazy
Le Corbusier (multimediálne súbory na commons)
Architektonický portál  Francúzsky portál  Biografický portál

Le Corbusier [vyslov: l korbüzjé], vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret-Gris, (* 6. október 1887, La Chaux-de-Fonds, Švajčiarsko – † 27. august 1965, Roquebrune-Cap-Martin, Francúzsko) bol francúzsky architekt švajčiarskeho pôvodu. Spoluzakladateľ purizmu a funkcionalizmu. Bol tiež urbanista, maliar, sochár a spisovateľ.

„Architektúra je stav ducha, nie povolanie,” tvrdil Le Corbusier. Podľa toho, akým tempom a smerom sa jeho tvorba uberala, bol jeho duch ustavične v pohybe, raz vyrovnaný a priamočiary, inokedy „brutálny“ a neohrabaný.^[1]

Siegfried Giedion, ktorý sa poznal s Le Corbusierom od roku 1925 a publicisticky doprevádzal a podporoval jeho tvorbu, napísal v roku 1958, že Le Corbusier je „…uzavretý, tvrdý, neprístupný, odmietajúci všetko osobné, nedôverčivý ako málokto. Nikto nevie, kým vlastne je.”

Narodil sa v La Chaux-de-Fonds známom okrem výroby hodiniek aj ako vyhľadávaná destinácia revolucionárov z celého sveta. Načas sa sem uchýlili francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau, anarchista Piotr Alexejevič Kropotkin či dokonca Lenin. Jeho otec bol maliarom hodinových číselníkov pre miestny hodinársky priemysel a matka pochádzala z obchodníckej rodiny a bola hudobníčkou a učiteľkou hry na klavír. Počas základnej školskej dochádzky sa zaujímal hlavne o chémiu, fyziku, kozmografiu a prírodopis. V štrnástich rokoch ho prijali na L’École d’art, v La Chaux, kde sa učil ryteckému umeniu. Dosiahol úspech a ním zdobené hodinky boli v roku 1902 na Medzinárodnej výstave dekoratívnych umení v Turíne odmenené diplomom.

Jeho učiteľ Charles L’Eplattenier skoro rozpoznal jeho talent a cez umelecké remeslo ho doviedol k architektúre a maliarstvu, po prvý raz prišiel do styku s cieľmi a teóriami rôznych avantgardných reformných snáh, ktoré v 2. polovici 19. storočia vznikali v niektorých častiach Európy. L’Eplattenierovým vzorom bola príroda a John Ruskin, ktorá jediná bola pravdivá, len ona inšpirovala a len ona mala byť základom pre činnosť človka: „Pátrajte po jej príčinách, po jej princípe utvárania, po jej živom vývoji a vytvorte z toho všetkého syntézu…”^[2] L’Eplattenier si vyberal študentov pri hľadaní nového druhu ornamentu vyjadrujúceho Jurskú krajinu. Ako sedemnásťročnému Jeanneretovi zaistil zákazku na dom, Villu Fallet, ktorú sám neskôr označil ako odpornú a nikde ju sám nepublikoval. To mladého architekta naučilo, že stavby nie sú tvorené z ornamentov, ale z materiálov, pôdorysov a rezov. Priviedlo ho to ku „…skutočnému strachu z vyučovania, z receptov, z apriórneho božského práva a presvedčil som sa o nutnosti návratu k osobnému úsudku.”^[3]

Univerzitné architektonické vzdelanie Jeanneret nezískal, ako však sám skonštatoval – aspoň sa nemusel prácne odúčať, čo by sa v škole naučil: „Som samouk a som zvedavý. (…) Jedinou mojou školou je neprestajné pozorovanie prírody a vecí okolo nás.”

V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odchádza za svoj prvý honorár do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Kľúčovým zážitkom sa pre neho stala väznica vo Florencii: „Prechádza mnou výnimočný pocit. Dochádzam k poznaniu, že sa tu naplnila autentická túžba ľudstva, mlčanie, osamelosť, ale tiež spoločenstvo a každodenné stretnutia.”

Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru Loosovho antikonformizmu. V marci 1908 zostáva proti vôli rodičov a L’Eplatteniera v Paríži a získava zamestnanie ako kreslič u bratov Perretovcov (Auguste Perret…), kde spoznal možnosti železobetónu, čím položil základy pre svoju budúcu prácu. Celé popoludnie Jeanneret študoval katedrálu Notre-Dame, zatiaľ čo ranné hodiny sedával pri matematike a geometrii. Však k tomu, aby sa z rytca stal architekt, ako sám hovorí: „…ktorý zodpovedá koncepcii, akú som si o tomto povolaní vytvoril, je treba ešte veľa tvrdej práce: Môj boj proti priateľom bude bojom proti ich ignorácii. Nie preto, že by som niečo vedel, ale preto, že viem, že nič neviem.”

Le Corbusier sa vracia do La Chaux v decembri 1909 a podieľa sa na spoločnosti zaoberajúcou sa rozvojom všetkých oblastí umení. Táto spoločnosť ho vyslala do Nemecka. Vstúpil do ateliéru Petra Behrensa, kde pracoval ako vedúci kreslič a kde stretol ďalšie mená modernizmu – Waltera Gropia a Miesa van der Roha. Jeho postoj k dianiu v Nemecku sa stával stále kritickejší: „U Behrensa v Berlíne som spoznal fungovanie veľkého úradu…, ale bohužiaľ tiež kapituláciu čistého a ušľachtilého umenia.” V máji 1911 opustil Jeanneret Nemecko a so svojim priateľom sa vydal na niekoľkomesačnú cestu, ktorá ich zaviedla do Grécka, kde ho očaril Partenón na aténskej Akropole a do Konštantínopolu. Svoje doterajšie skúsenosti z cesty spojil s aktuálnymi problémami novej architektúry spôsobom, ktorý bol pre jeho kombinačnú inteligenciu príznačný: „Tým, že som pri porovnávaní rôznych národov narazil na jednotu základných predpokladov, som získal istotu, že vypukla nová doba.”^[4]

Minulosť a prítomnosť pre neho neboli protiklady. Pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa vrátil domov. V období okolo roku 1912 po rokoch študovania železobetónu a cestovania definuje komponenty svojho formovania, navrhol prostú skeletovú konštrukciu zo železobetónu, ktorú by si podľa vlastnej vôle mohli dotvoriť priečkami a obvodovými stenami jasne sa prejavujúcimi už v projekte Dom-Ino. Tie sa však ako mnohé iné návrhy napokon nerealizovali.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vracia do La Chaux-de-Fonds a na výzvu L’Eplatteniera tu pôsobí ako učiteľ na novo založenom architektonickom oddelení domácej umeleckej školy. V roku 1913 prevzal kurz, ktorého program je dodnes tradíciou: „Geometrické prvky, ich charakter, ich dekoratívny a monumentálny význam, ich rôzne použitie v architektúre, nábytok a iné objekty (výzor, pôdorysy, rezy, perspektívy atd.); praktická úprava architektonických diel, vnútorné dekorácie u rôznych predmetov.”^[5]

Roku 1917 sa Jeanneret natrvalo usadil v Paríži, čím roky cestovania boli ukončené, no učenie ďalej pokračovalo. V roku 1918 sa intenzívne venuje maliarstvu a zároveň preberá vedenie technického úradu. Kritici nezdieľajú vysokú mienku o jeho obrazoch, ale maliarstvo mu pomohlo získať estetické skúsenosti, ktoré zúročil v architektúre. Zároveň práca v technickom úrade ho núti vyrovnávať sa s problémami hospodárstva, racionalizácie a organizácie. Posledným krokom v jeho architektonickom vzdelaní znamenala v roku 1918 známosť s maliarom Amédéom Ozenfantom, s ktorým rozvíjal svoje umelecko-teoretické myšlienky a vydáva spolu s ním manifest Aprés la cubisme – protikubistický manifest purizmu. S Ozefantom a básnikom Paulom Derméem založili v roku 1920 časopis L’Esprit Nouveau (publikovaný do roku 1925), ktorý mal poukazovať na nového ducha doby strojov a propagovať ich. Články boli neskôr zhrnuté do knihy Vers une architecture, po prvýkrát sa v súvislostiach rozvíjal Jeanneretov svetový názor a na ňom založená estetika, ktorá sa stala základom jeho architektúry. Kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Vyzdvihuje krásu racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, poukazuje na čistotu povrchu stavby (priečelia), na určujúci význam pôdorysu a kladie dôraz na primárne formy (kocka, kužeľ, guľa, valec…), v ktorých „slnko odhaľuje krásu“. Architektúra podľa neho presahuje hranice úžitkovosti a je teda umením. Zároveň hlása, že dom je „stroj na bývanie“, čo zdanlivo odporuje predchádzajúcemu tvrdeniu. No požaduje oboje: dokonalú funkciu aj estetiku.

Aby sa práca Ozenfanta a Jeannereta ako maliarov a kritikov – teoretikov rozoznala, vybrali si pseudonym. Ozenfant prijal meno jeho matky za slobodna, Saugnier. Jeanneret si zobral meno bratranca, Lecorbeziera. Oddelením Le, meno znelo primerane a evokovalo architektonickú profesiu, čo vyústilo v Le Corbusier.

V roku 1921 spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér na parížskej Rue de Sévre 35, v ktorom pracuje až do konca svojho života. V období rokov 1923 až do roku 1939 stavia mnohé významné budovy po celom svete (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Rusko, Južná Amerika, Alžírsko a iné). V roku 1927 pre Deutsches Werkbund v Stuttgarte, Le Corbusier postavil Citrohan, prototyp čistej formy. V booklete výstavy kodifikoval jeho princípy ako Päť bodov modernej architektúry, odvodzujúc z potenciálu betónu. Následne kategorizoval priestorovú organizáciu delenú podľa týchto bodov ako Štyri kompozície. Hoci Hanno-Walter Kruft, autor Dejín teórie architektúry (od antiky po súčasnosť) tvrdí, že Le Corbusierove „ostro formulované teoretické požiadavky mali väčší vplyv ako jeho stavby“, jeho päť bodov sa zhmotnilo a tak vznikli La Roche-Jeanneret (1922 – 1925) či Savoye v Poissy (1928 – 1931).

Na Rue de Sévre sa vystriedalo mnoho mladých architektov, istý čas i mladý slovenský architekt Vladimír Karfík, ktorý o svojských pracovných postupoch vtedajšieho guru píše v knihe Architekt si spomína:„Corbu šiestim mladým švajčiarskym architektom, ktorých pozval, aby mu pomohli dokončiť projekt na Paláci Spoločnosti národov v Ženeve, sľúbil veľkolepú odmenu, ak prácu stihnú v stanovenom termíne. Keď to hotové odoslali do Ženevy, povedal, že nemá ani sous, aby im mohol zaplatiť. Keď vznikla malá vzbura, na druhý deň dal každému toľko, koľko stál lístok naspäť do Švajčiarska…^[1]

Podľa Karfíka tento génius napriek teórii je architekt skôr impulzívny, citový a geometrické zákonitosti nachádza často až dodatočne. Napokon, čo sa geometrickej harmónie týka, podľa Karfíka sa Le Corbusier najviac nadchýnal výstavbou ženských tiel…^[1]

Vlastné názory na urbanizmus vyzdvihuje prezentuje v roku 1925 v knihe Urbanisme.

Koncom desaťročia Le Corbusier a Pierre Jeanneret dosiahli status a schopnosti, zastávajú v roku 1927 ich prvý úrad: Ligu národov. V roku 1928 zakladá spolu so Siegfriedom Giedionom, Waltererom Gropiom a s najvýznamnejšími architektmi moderného hnutia (CIAM) (Congrès International d’Architecture Moderne). ktorých hlavným okruhom bol architektonický vzťah k ekonomickej a politickej sfére. Vo svojej deklarácii hovorí: „ Urbanizmus je organizácia funkcií kolektívneho života… a úlohou je funkčný poriadok. Ten obsakuje tri funkcie: bývanie, výrobu, kultiváciu tela i ducha.“

Stretnutie v roku 1933 na lodi smerujúcej k Akropole viedol k Aténskej charte s úvodom Jeana Giraudouxa. Dokument o urbanizme bol podávaný ako biblia na plánovanie mnohých miest nasledujúcich dvoch desaťročí. Le Corbusier a Jeanneret sa dostali do dvoch veľkých svetových komisií: sovietska Centrosoyus (založenej v roku 1929) a Cité de Refuge pre Armádu spásy (1930), neskoršie v roku 1944 Tri ľudské zriadenia.

V Le Corbusierovom živote bola v tomto období dôležitá udalosť, svadba s Yvonne Galiis v roku 1930, modelkou a krajčírkou z Monaka, kedy získal Francúzske občianstvo. Rána Le Corbusier maľoval v jeho ateliéri v Porte Molitor, jeho manželka mu pripravovala obed. Poobedia trávil v jeho práci na Sévreskej ulici. Na koci týždňa si spolu s Jeanneretom dali zápas basketbalu. Pravidelne prázdninoval a plával v Stredomorí, blízko Cap Martin.

V roku 1935 cestuje po prvýkrát do USA na pozvanie Múzea moderného umenia. Tu už existovali mrakodrapy, podľa Le Corbusiera bez plánovania, bez „základnej potreby ľudského srdca”.

Po útoku druhej svetovej vojny, Le Corbusier odišiel s Jeanneretom do Pyrenej. Ich partnerstvo skončilo v roku 1940, kedy Jeanneret odišiel do Švajčiarska. Le Corbusier odišiel do Vichy v nádeji, že nájde niekoho, kto by uskutočnil jeho idey. Vichy opustil po osemnástich mesiacoch, keď ho obvinili z boľševizmu. Po oslobodení bol Le Corbusier schopný začať rekonštruovať Paríž. Pod ochranou Ministerstva výstavby, začal plány na prístav v Marseille, čo viedlo v rokoch 1946 – 1952 k vzniku obytného bloku Unité d'habitation. Budova poskytla 1600 obyvateľom dvojpodlažné byty a služby. Niektorí to prirovnávajú k malému mestu, kde chodby predstavujú ulice, vedúce na strechy – námestie. Tento blok sa zopakoval aj v Berlíne a Lyone a dodnes je však táto architektúra stretáva s ostrou kritikou najmä pre jej neosobnosť, chlad a zložitú orientáciu. Rokom 1950 už žiadne mesto nechcelo akceptovať jeho plány. Spojené národy ho sklamali, keď ho odmietli a za vedúce riaditeľa vybrali Walace Harrisona a delegácia Spojených národov pre UNESCO ho odmietla v dizajnérskom tíme. Napriek tomuto oficiálneho odmietnutiu Le Corbusier začal najproduktívnejšiu časť svojho životu. Venoval sa dobre tvarovateľnému, estetickému pohľadovému betónu v projektoch kaplnky Ronchamp (1954), ženského kláštoru v La Tourette (1957) a v mestskom pláne pre Čandígarh v Indii. Jeho architektúru postavil na tzv. modulore, pravidle proporcií, ktoré aplikovali geometrické proporcie a zlatý rez na základe miery ľudského tela. Domnieval sa, že našiel univerzálny kľúč k norme a kráse zároveň. V jeho Speve pre pravý uhol (1947 – 1953) vyjadril iné vysvetlenie vzťahu človka k vesmíru. Bol už menej racionálny, s osobným duchom a vzťahom k prírode. Básnické zobrazenia, ako „otvorená ruka”, alebo „býk” sa neskôr objavujú na jeho budovách, taktiež dramatické použitie prírodných živloch ako svetlo, tieň a voda.

Koncom päťdesiatych rokov, Le Corbusier odchádza zo spoločenského života a trávi obrovskú časť jeho času v chate v Cap Martin. Jeho žena Yvonne umiera v roku 1957… z rany, ktorej ako niekto povedal sa nikdy úplne nedostal. Napriek čiastočnému zarmúteniu Le Corbusier dostáva najviac zákazok ako kedykoľvek predtým. Hoci tieto neskoré práce ťažko zapadajú do nejakej kategórie, mnohé pochádzali z primitívnych kultúr ako Indiánska architektúra, znovuobjavenie zaobchádzania s materiálmi ako oceľ. Pracoval na projekte o ktorom sľuboval, že bude hlavným výjadrením v celom jeho vývoji, v nemocnici vo Venice v roku 1965, kedy vo veku 78 rokov 27. augusta zomrel po srdcovom infarkte – utopil sa neďaleko francúzskej Riviéri.

Najzávažnejším teoretickým a programovým prínosom Le Corbusiera bola definícia základných kompozičných princípov (značiek) funkcionalistickej architektúry, ktoré v roku 1927 zhrnul do päť bodov:

• 1. piloty (dom na stĺpoch), železobetón umožňuje konštrukciu na stĺpoch, dom sa nebude vnárať do zeme, nemusí mať tmavé vlhké miestnosti, popod dom sa rozrastá záhrada
• 2. záhrada na streche, dažďová voda nemusí odtekať na okraje strechy, môže stekať dovnútra domu (ústredné kúrenie zabráni zamŕzaniu), nad železobetónovou strechou bude zeleň, ktorá ju bude chrániť pred výkyvmi teploty
• 3. voľný pôdorys, ide o veľkú úsporu peňazí, ale hlavne priestoru. Ponúka variabilitu. Doteraz bol pôdorys otrokom nosných múrov, no vďaka železobetónu už nemusí byť každé podlažie rovnaké, dá sa prispôsobiť požiadavkám majiteľa. Povoľuje nenosným priečkam, aby boli nezávislé od nosnej konštrukcie a steny oddeľujúce miestnosti mohli mať menšiu hrúbku.

(Jedným z česko-slovenských architektov, ktorý použil voľný pôdorys pri svojom návrhu bol Vladimír Karfík. Ide o prvý Dom služieb Baťa, ktorý bol postavený v roku 1931. Budova sa vyznačovala voľným pôdorysom, ale aj horizontálne delenou fasádou, ktorá bola typická aj pre ostatné obchodné domy firmy z čias funkcionalizmu. Budova sa vyznačuje železobetónovým skeletom, ktorý tvorí nosný systém. Vďaka nemu vznikla veľká flexibilita a variabilita interiéru.)

• 4. horizontálne okno, železobetón znamená revolúciu v dejinách obloka – môže siahať do jedného okraja priečelia až po druhý
• 5. voľné priečelie (bez nosných konštrukčných prvkov), stĺpy ustupujú z priečelia dovnútra domu, priečelia nie sú ničím iným než ľahkou membránou izolujúcich prvkov

Päť bodov modernej architektúry Le Corbusiera sa stalo nielen definíciou slohových vlastností funkcionalistickej architektúry, ale rovno jedným z najlapidárnejších vyjadrených návodov k tvorbe architektúry vôbec.

Uvedené zásady Le Corbusier uplatnil dôsledne pri riešenie dvojdomu na výstave bývaní v Stuttgartu (1927) a vo vile Savoye v Poissy (1929 – 1932). Vila Savoye aplikuje všetky päť princípov modernej architektúry. Okrem toho, že stojí na stĺpoch má na plochej streche terasovú záhradu. Pôdorysy sú veľmi voľne formované. Okrem schodiska je v strede dispozície rampa. Oba tieto funkčné prvky architekt umiestnil viditeľné z vnútorných priestorov, ako skulpturálne artefakty. Na streche architekt opäť použil zaoblené tvary. Horizontálne okno je taktiež samozrejmosťou a predné priečelie je voľné – vysunuté na krakorcoch pred prvým radom stĺpov. Obe tieto vily sa stali priam pomníkmi novej architektúry a podľa nich sa premeriavala modernosť architektonickej produkcie hocikde inde na svete.

Najkontroveznejšia oblasť Le Corbusierovej tvorby bol urbanizmus, kde ukázal vedúcu pozíciu modernej architektúry svojej doby a zároveň vyvolal ostrú kritiku. Prišiel na verejnosť s projektom „ideálneho miliónového mesta”. Prvý z jeho spisov o stavbe miest publikoval Le Corbusier v roku 1925 pod názvom Urbanisme. Prvá časť knihy hovorí o mestskom modeli Ville Contemporaine a pripravuje na model Plan Voisin.

Najobsažnejšia kniha, ktorá Le Corbusier venoval stavbe miest vyšla v roku 1935, ktorej titulok je La Ville radieuse – žiariace, oslňujúce, svietiace mesto.

Plánoval návrhy takmer pre každé mesto, v ktorom bol, alebo staval: Ženeva, Antverpy a Štokholm v roku 1933, Hellocourt, Zlín a Paríž v roku 1935. Tento pokračujúci záujem urbanizmu vyprodukoval plány na „lineárne mesto”.

Prvým Le Corbusierovým projektom obsahujúcim nesporné črty premysleného uplatňovania určitého princípu a metódy je konštrukcia domu Dom-Ino z roku 1914. Inšpirovaný Garnierovým Priemyselným mestom, boli navrhnuté zoskupenia domov Dom-Ina, v ktorých ešte badať kompozičnú rozpačitosť. Usporiadanie opakovaného domu modulu je pomerne symetrické, predsa však nespája jednotlivé časti mestského organizmu do skutočného celku.

Tento projekt z roku 1916 jasne poukazuje na nevyriešené protirečenie dvoch kompozičných osnov: Tradičnej stredomorskej, ktorá sa prejavuje oblúkmi a loggiami, a druhej dynamickej, vyjadrenej izolovanými plastickými prvkami (špirálové schody) a voľnejšou volumetriou (dvojnásobný objem), čo môžeme pokladať za príznak blížiaceho sa prelomu v jeho tvorbe.

Le Corbusier projektom domu Citrohan z rokov 1920 až 1922 rieši problém sériovej výstavby obytnej jednotky. Voľným usporiadaním plochy a vnútorných priestorov jednotlivých izieb, poskytuje prostredie, ktoré umožňuje človeku viesť v podstate organizovanejší a lepší život. V tomto dome sa definuje Le Corbusierova hlavná koncepcia „dom je stroj na bývanie “.

V tomto pláne konštatujeme rozhodné oslobodenie sa od obmedzení, ktoré boli výsledkom decentralizácie a rozrastanie mesta, stojíme tu pred teoretickým pokusom vytvoriť novú štruktúru mesta organizovanú na parametroch odkrvenia centrálneho jadra, rýchlej cirkulácie dopravných prostriedkov pozdĺž celého jeho lineárneho pôdorysu, vzrastanie hustoty obyvateľstva súmerne s rozširovaním zelených a stromami vysadených plôch. Tento plán bol prvýkrát predstavený v roku 1922. Tento plán vyjadruje základnú ideálnu urbanistickú štruktúru.

Vybudované v rokoch 1947 – 1952. V súlade s predstavou, akú mal Le Corbusier o obytnom dome, ktorý definoval ako stroj na bývanie, sa byt rozširuje otvorenými priestormi terás. Architekt tu uplatnil svoj modulor, systém proporcií vychádzajúcich z ľudského tela, ktorý mu vždy umožňuje zachovať v jeho koncepciách ľudskú mierku.

V pláne Marseillského Žiariaceho mesta Le Corbusier použil zásady zhrnuté v jeho teórii „Päť bodov architektúry“. Ide o: Stĺpy (dom na stĺpoch, ktorý je vo vzduchu, ďaleko od zeme, záhrada sa rozrastá pod dom), záhrady na streche (ide hlavne o praktické riešenie, nie je viac potrebná šikmá strecha, dažďová voda cez piesok a korienky rastlín presakuje a tým sa predchádza vzniku trhlín pri prudkom sťahovaní železobetónu, na streche rastlinstvo bujnie, kvety, kríky, stromy a niekedy celé trávnaté lúky), voľný pôdorys (ide o veľkú úsporu priestoru a peňazí, vďaka železobetónu už nemusí byť každé poschodie rovnaké, dá sa prispôsobiť želaniam majiteľa), horizontálny oblok (železobetón znamená revolúciu v dejinách obloka, obloky môžu siahať od jedného okraja priečelia po druhý), voľné priečelie (priečelia nie sú ničím iným než ľahkou membránou izolujúcich múrov alebo oblokov).

Základná osnova horizontálnych prvkov, ktoré jasne určujú kompozíciu fasád, predstavujúcich priehľadný obal, vystriedali vo vnútorných priestoroch, na prvom poschodí a na streche-terase voľné pôdorysné plány, z ktorých vystupujú vertikálne plastické pohyby prenikajúce aj navonok, a dal by sa im poľahky pripísať charakter iracionálnych zásahov narúšajúcich prísnu a strohú osnovu usmerňujúcich čiar. Tieto koncepcie sú predzvesťou potenciálnej plastickej energie, ktorá sa nakoniec úplne presadí pri priestorovom riešení kaplnky Ronchamp.

Le Corbusier navrhuje Maison de travail, stavbu praktickú, zodpovedajúcu duchu súčasnej doby, architektúru poučenú „novou estetikou“, primeranú všeobecnému rozvoju spoločnosti. Jeho návrh však nevyhral, ako on sám tvrdí: „Vládcovia sa nevyvíjajú unisono s masami, ktorým vládnu a diplomacia má neprimerané sympatie k pozláteným sieňam nebohých kráľov.“

Realizovaná v rokoch 1929 – 1932. Obsahuje niekoľko nových prvkov: dom na pilotoch, pás okien, obývateľná strecha – záhrada, solárium. Je to stavba, ktorá sa vznáša na stĺpoch ako bielučký vesmírny koráb. Akoby ani nebola pre pozemských ľudí ale pre mimozemsťanov

Kaplnka Notre-Dame-du-Haut v Ronchamp patrí medzi symboly moderného architektonického slohu. Primitívna inšpirácia a expresívnosť vonkajšieho vzhľadu, ktorá kontrastuje so spirituálnym pokojom vnútrajška. Malé farebné okná v hrubých stenách pripomínajú úzke priestory gotických hradov ale vizuálne je opakom gotickej katedrály. Má drsný a ťažký exteriér s kontrastnými hranatými a oblými tvarmi, ukrývajúcimi prostú jaskyňu je pravým opakom ľahkej a vysoko štylizovanej gotiky.

Realizovaný v roku 1959. Využíva formálny jazyk, možno obmedzenejší vo svojom vonkajšom prejave, objasňujúci tvrdenie o dynamickosti priestoru. Je tu napätie vzťahov medzi vonkajškom a vnútrajškom. Nachádzame tu prácu so svetlom, ktoré v priestore kostola vytvára nové reakcie a oživuje funkčnú monotónnosť prechodných priestorov a vyvoláva ilúziu a atmosféru na konanie sprievodov. Na stavbe sú použité príbuzné materiály, aké sa nachádzajú v okolí. Stavbu rovnako môžeme zaradiť do obdobia brutalizmu.

Le Corbusier:

• „Úlohou architektov je byť úspešný v súlade a na úrovni veľkých skutočností doby a veľkých cieľov spoločenského vývoja, na ktorom sa zúčastňujú a ktorému majú prispôsobiť a podriadiť svoju prácu. Preto sa zaväzujú, že nebudú preberať do svojho diela formy minulých období a odumretých spoločenských systémov a neprestajne sa budú usilovať o skutočne novú koncepciu stavebných úloh a realizáciu všetkých vecných a intelektuálnych potrieb.“
• „Jednoduchosť neznamená chudobu, jednoduchosť znamená výber, triedenia, kryštalizáciu, ktorej hlavným cieľom je rýdzosť. Jednoduchosť je koncentrácia.”
• „Odstráňme predmestia a zaveďme prírodu do srdca miest.”
• „Urbanizmus je nová zaujímavá skutočnosť. Znovu sa vynára z hlbokej minulosti a jeho poslaním je vytvoriť pre civilizáciu vhodné prostredie.”

Leonardo Benevolo: “Le Corbusier skutočne dokončil historickú úlohu, ktorú nedokončil ani Perret a Garnier: prevzal vlastný obsah francúzskej tradície, rozvinul ju, spojil s medzinárodnou stavebnou kultúrou a potom ju bezo zvyšku vyčerpal až tak, že jeho architektúra, zbavená všetkých národných znakov, je vyjadrením jeho osobných skúseností.” (Dejiny architektúry 19. a 20. storočia, Mníchov, 1964)

Peter Blake o ňom napísal: „Množstvo nepriateľov a kritikov ho viedlo k predstave, že svet ja zaľudnený skutočnými alebo aspoň potencionálnymi nepriateľmi, a preto nosil masku nedôverčivého švajčiarskeho sedliaka. Kto ho však spoznal bližšie, objavil muža s mimoriadnym šarmom, vtipom a veľkej vrelosti – poučeného, vizionárskeho a s vynikajúcim vkusom.“

Architekt N. A. Miliuitin považuje Le Corbusierov plán prestavby Paríža Voisin “za strašidlo urbanizmu”.

Americký architekt Lewis Mumford nesúhlasí ani s jednou Le Corbusierovou koncepciou bývania a urbanizmu.

Autor urbanistického plánu Brazílie Lucio Costa: “Ak existuje niečo rýdze a pravdivé v modernej architektúre, nech je to kdekoľvek na svete, tak to čerpá z čistého prameňa vášho ducha.”

Architekt Oskar Niemeier autor Brazílie: “ V modernej brazílskej architektúre dominujú predovšetkým dve osobnosti, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jej vývin: Lucio Costa a veľký génius modernej architektúry Le Corbusier.”

• 1887 narodenie
• 1891 začína chodiť do základnej školy
• 1900 štúdium na École d’Art v La Chaux-de-Fonds
• 1902 čestný diplom medzinárodnej výstavy umeleckých remesiel v Turíne
• 1905 Villa Fallet v La Chaux-de-Fonds
• 1912 Villa Favre-Jacot, Villa Jeanneret
• 1916 Villa Scwob, kino La Scala v La Chaux
• 1918 kniha Après le cubisme (Po kubizme), s Amédéom Ozenfantom
• 1923
  • prijatie umeleckého mena “Le Corbusier” **posledná výstava obrazov do roku 1938 (účinok architektúry nemá byť zaťažený spormi o maliarstvo)
  • dvojdom La Roche-Jeanneret
  • kniha Vers une architecture (K novej architektúre)
• 1924
  • spoločne s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér v Rue de Sévres
  • dvojdom Lipchitz-Miestschaninoff v Boulogne-sur-Siene
• 1925
  • ukončené vychádzanie “L’Esprit Nouveau”
  • Pavillon de l’Esprit Nouveau na medzinárodnej výstave umeleckých remesiel v Paríži
  • dom rodičov vo Vevey
  • začiatok stavby sídliska v Pessac
  • návrhy pre Villa Meyer v Paríži
  • návrh študentského mesta
  • kniha Urbanisme (Urbanizmus)
  • kniha La Peinture moderne (Moderné maľovanie), s Amédéeom Ozenfantom
  • kniha L’Art décoratif d’aujourd’hui (Dekoratívne umenie dneška)
• 1926
  • smrť otca
  • dom Guiette v Antverpách
  • dom Cook v Boulogne-sur-Siene
  • dom Ternisien
  • dom Armády spásy v Paríži
• 1927
  • koniec “puristického” obdobia v maľovaní
  • Villa Stein v Garches
  • dvojdom a dom Citrohan v Stuttgarte
  • návrh pre palác Spoločnosti národov v Ženeve
• 1928
  • cesta do Moskvy a prvé stretnutie s Congrés Internationaux d’Architekture Moderne (CIAM) na zámku La Sarraz voŠvajčiarsku
  • Nestlé Pavillon
  • prvý návrh Villa in Karthago
• 1929
  • prednášková cesta po Južnej Amerike (Buenos Aires, Montevideo, Rio de Janeiro, Sao Paulo)
  • druhá cesta do Moskvy
  • druhý kongres CIAM vo Frankfurte nad Mohanom
  • Villa Savoye v Poissy
  • dom Church de Ville d’Avray
  • návrhy pre svetové mesto
• 1930
  • Le Corbusier sa žení s Yvonne Gallisovou a stáva sa francúzskym občanom
  • tretia cesta do Moskvzy
• 1931
  • cesty do Švédska, Nórska, Anglicka a Španielska
  • vidiecky dom Mandrot
  • návrh pre Palác sovietov v Moskve
  • návrh pre Múzeum súčasného umenia
  • kniha Premier clavier de couleurs (Prvá farebná klávesnica)
• 1932 návrh pre apartmánový dom v Zürichu
• 1933
  • čestný doktor technickej univerzity v Zürichu
  • cesty po severnej Afrike a Grécku
  • štvrý kongres CIAM v Aténach
  • Švajčiarky pavilón v Paríži
  • návrh pre domov dôchodcov v Zürichu
  • budova armády spásy v Paríži
• 1934
  • prednášky v Miláne, Ríme a Štokholme
  • návšteva závodov Fiat
  • plány pre nové formy vidieckych sídiel (Ferme radieuse)
  • plánovanie mesta Nemours, severná Afrika
• 1935
  • cesta do Ameriky (New York, Chicago, Boston, Philadelphia)
  • Le Corbusier navrhnutý na Nobelovu cenu
  • výstava primitívneho umenia vo vlastnom ateliéri
  • dom v Mathes
  • víkendový dom pri Paríži
  • návrhy pre štátne múzeum
  • plánovanie mesta Hellocourt
  • kniha Aircraft
  • kniha La Ville radieuse (Žiariace mesto)
• 1936
  • druhá cesta do Južnej Ameriky
  • Ministerstvo výchovy v Rio de Janeiro, sanačný plán “ Ilot 6” v Paríži
  • plány pre ľudové slávnosti so sto tisíc účastníkmi
• 1937 rytier Čestnej légie
• 1938
  • výstava obrazov v Dome umení v Zürichu
  • generálny plán Buenos Aires, Karteziánsky mrakodrap
• 1939
  • prednášky v Smyrne a Istanbule
  • návrh pre múzeum s neobmedzenou možnosťou rozširovania
• 1940 ateliér zatvorený po obsadení Paríža, Le Corbusier odchádza do južného Francúzska
• 1941
  • pobyt vo Vichy
  • prvé práce na modulore
• 1942 kniha Charte d’Athènes (Aténska charta)
• 1943 kniha Entretien avec les étudiants des écoles d’architecture (Rozhovor so študentmi architektúry)
• 1944 znovuotvorenie ateliéru po oslobodení Paríža
• 1945 cesta do USA na čele oficiálnej návštevy, ktorá má sledovať americkú architektúru vojnových rokov
• 1947
  • cesta do Ameriky a Bogoty,
  • prvé sochy
  • návrh budovy OSN v New Yorku
  • textilná továreň v Saint-Dié
  • stavba Unité d’habitation v Marseille
• 1948 projekt pútnického centra La Sainte Beaume v južnom Francúzsku
• 1948
  • Dom Dr. Currutcheta v Argentíne
  • kniha Le Modulor (Modulor)
• 1950
  • menovanie Government Architectural Adviser pre stavbu mesta a Kapitolu v Čandígarh v Indii
  • zákazka na pútnicky kostol Ronchamp
  • návrh domu Fueter
  • plánovanie mesta Bogotá
• 1951 začiatok prác na projekte v Čandígarh v Indii
• 1952 stavba vlastnej prázdninovej chaty na Cap Martin
• 1953
  • výstava Le Corbusiera v Musée National d’Art Moderne v Paríži
  • spolupráca pri plánovaní budovy UNESCO v Paríži
  • múzeum Ahmedabad
  • zmluva na kláštor Sainte-Marie-de-la-Tourette v Éveux
• 1955
  • vysvätenie kaplnky v Ronchamp
  • kniha Le Modulor 2 (Modulor 2)
• 1957 smrť manželky Yvonne
• 1959 cesta do Ameriky
  • čestný doktorát na Harvarde
  • kniha Deuxième clavier de couleurs (Druhá farebná klávesnica)
• 1960
  • smrť matky
  • plány pre Art School a College of Architecture v Čandigarhu
  • otvorenie kláštora Sainte-Marie-de-la-Tourette v Éveux
• 1961
  • Visual Arts Center v Cambridge/Mas
  • plány kultúrneho centra v Orsay, Paríž
• 1962
  • plánovanie výpočtového centra v Erlenbachu a Frankfurte nad Mohanom
  • druhý plán pre výpočtové centrum Olivetti
• 1964
  • plány pre kongresovú budovu Európskej rady v Štrasburgu
  • plán francúzskeho veľvyslanectva v Brazílii
  • výstavný pavilón v Zürichu
• 1965
  • prezentácia plánov pre nemocnicu v Benátkach v Stredomorí u Cap Martin
  • zomiera na srdcový infarkt pri kúpaní v mori pri Cap Martin 27. augusta

• LE CORBUSIER: Urbanisme. Paris 1925. (k časti urbanizmus)
• LE CORBUSIER: OEuvre complete, 1910-1929. Zürich 1967.
• DORIČOVÁ, Denisa: Le Corbusier. In: Týždeň č. 44, 27. október 2007. Dostupné on-line.
• DUDÁK, V.: Encyklopedie světové architektury BASET. Praha, 2000 (k časti 5 bodov)
• DULLA, M.: Dejiny architektúry 20. storočia. Bratislava : Slovenská technická univerzita, 2002. 130 s. ISBN 80-227-1650-2
• HUSE, Norbert: Le Corbusier. Olomouc : Votobia, 1995. 136 s. ISBN 80-85885-73-5
• JASO, Miroslav: Indická vízia európskeho architekta : Le Corbusier a jeho mesto Čandígarh. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 4, s. 56  – 63.
• PETIT, Jean: Le Corbusier lui-même. Geneve : Edit. Rousseau, 1970. 279 s.
• ŠVÁCHA, Rostislav: Le Corbusier. Praha : Odeon, 1989. 165 s. ISBN 80-207-0768-9

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Le Corbusier

• Fondation Le Corbusier Archivované 2010-02-26 na Wayback Machine – oficiálna webstránka